Vďačnosť nie je samozrejmosť
Čo pre mňa znamená vďačnosť? Niektoré roky si pamätáme podľa zlomov. Iné podľa bolesti. A potom sú roky, ktoré boli tiché, dobré, stabilné, zdravé, bez veľkých otrasov. Práve tie majú zvláštnu vlastnosť: ľahko ich začneme brať ako samozrejmosť.
Ten minulý bol pre mňa presne taký. Krásny. Úspešný. Pokojný. Zdravý. A práve preto cítim potrebu to nahlas pomenovať, nie z pýchy, ale z vďačnosti.
Nevnímam to ako niečo, na čo mám automaticky nárok. Každý deň si uvedomujem, aké krehké je zdravie, rovnováha aj vnútorný pokoj. A že nič z toho nie je garantované.
Vďačnosť pre mňa nie je veľké gesto raz za rok. Je to tiché rozhodnutie každý deň. Rozhodnutie nezatvárať oči pred tým, čo funguje.
Nepreskakovať prítomnosť len preto, že hlava už beží v budúcnosti.
Veľa premýšľam nad tým, ako veľmi si ženy na seba nakladajú. Koľko rolí sa snažíme zvládnuť naraz, byť dobré partnerky, dcéry, kamarátky, mamy, kolegyne, sestry, líderky, podnikateľky.
Byť láskavé, ale nie slabé. Ambiciózne, ale nie príliš. Upravené, ale prirodzené. Výkonné, ale stále dostupné.
Je toho veľa. A pravda je taká, že vždy sa nájde oblasť, ktorá trochu pokrivkáva.
Niekedy zanedbáme telo, spánok, pohyb, signály, ktoré nám dáva. Inokedy zas psychiku, emócie odkladáme, lebo „teraz nie je čas“. A sú obdobia, keď funguje práca, ale vzťahy čakajú. Alebo naopak.
Je to hojdačka. A čím skôr si dovolíme priznať, že dokonalá rovnováha je mýtus, tým menej budeme na seba tvrdé.
Postupne sa učím rozlišovať medzi tým, čo viem ovplyvniť, a tým, čo nie. To prvé si zaslúži energiu, pozornosť a zodpovednosť. To druhé, prijatie.
Nie rezignáciu. Ale pokoj.
Pustiť z hlavy veci, ktoré nemám pod kontrolou. Nepestovať hnev voči situáciám, ktoré sa stali. Ani voči ľuďom, ktorí konali len tak, ako vtedy vedeli.
Myšlienky majú energiu. A energia má smer. Čím viac sa vraciame k frustrácii, tým viac jej dávame priestoru rásť. Čím skôr sa zmierime, tým viac miesta vznikne pre nové.
Áno, mám aj ja plány. Ciele. Vízie. Ale niektoré si vedome nechávam len pre seba. Nie všetko potrebuje byť vyslovené nahlas, aby to bolo skutočné. Niektoré veci rastú lepšie v tichu.
Do ďalších dní si neprajem viac tlaku. Ani viac dokazovania.
Prajem si viac jemnosti, k sebe aj k iným ženám. Viac rešpektu k vlastnému tempu. A viac schopnosti povedať si: takto je to teraz v poriadku.
Ak si si z minulého roka odniesla len jedno uvedomenie, nech je to toto:
Nemusíš zvládať všetko naraz. Nemusíš byť vo všetkom perfektná. A už vôbec nemusíš žiť v neustálom pocite, že niečo nestíhaš.
To, že sa snažíš, že cítiš, že reflektuješ, to úplne stačí.
Prajem ti rok, v ktorom budeš k sebe láskavejšia než kedykoľvek predtým. Rok, v ktorom si dovolíš vážiť si to dobré skôr, než to začneš považovať za samozrejmosť.
A ak dnes cítiš vďačnosť, pokojne sa pri nej na chvíľu zastav. Je to jeden z najčistejších pocitov, aké máme.
-shunell
