Obraz nestačí zavesiť, treba ho nosiť – Anna Sovany tvorí módu, ktorá má dušu

Anna Sovany je výtvarníčka, ktorá búra hranice medzi plátnom a každodennosťou. Jej obrazy silných žien nájdete nielen v galériách, ale aj na šatách, bundách či doplnkoch. Spája umenie s módou, zraniteľnosť so vzdorom, a maľbu s posolstvom. V rozhovore pre Queendom.sk Anna Sovany rozpráva o svojej ceste, o Fride Kahlo ako inšpirácii aj o tom, prečo verí, že každý by mal nosiť svoje umenie hrdo – doslova na sebe.

Ako by ste opísali svoje umelecké poslanie a čo vás viedlo k spojeniu vášne pre maľbu s módou?

Umenie je pre mňa spôsob prežitia. Keď maľujem, som sama sebou bez filtra, bez hrania. To, že som ho spojila s módou, bola prirodzená cesta – chcela som, aby obrazy nezostali len na stenách, ale aby ľudia mohli doslova nosiť to, čo cítim ja, aj oni. Moje obrazy nemôžu byť zabudnuté. Móda pre mňa nie je trend, je to forma sebavyjadrenia.

Každý kus je originál, je výrazný a každý má svoj príbeh. Preto je „Umenie vo vašom šatníku“ viac ako značka – je to pokračovanie plátna v pohybe.

Čo vás oslovilo na expresívnom zobrazovaní silných žien a prečo je to pre vás dôležitá téma?

Silné ženy okolo mňa. Ako prvá bola moja milovaná mama, bola prvou podnikateľkou v mojom rodnom meste. Potom sestra, ktorá tiež tvorí. A samozrejme moje inšpirujúce a výnimočné kamarátky a aj ja sama, keď som musela ustáť veci, ktoré som si nevybrala. V obrazoch zobrazujem ženy také, aké sú: zranené, provokatívne, slobodné, nedokonalé, ale hrdé a silné. Maľujem ich výrazy, ich vzdor, ich ticho.

Lebo keď som sama hľadala silu, našla som ju práve v obrazoch žien. A dnes ju vraciam späť – štetcom.

Vaša kolekcia Frida Kahlo bola vystavená v Hilton Bratislava – aký mala význam pre vás osobne a pre verejnosť?

Pre mňa to bola česť, ale hlavne emocionálny moment – pretože to bola kolekcia, na ktorej som pracovala spolu so sestrou. Ja som maľovala, ona tvorila bábiky Fridy. Prvá výstava bola v židovskej škole v Leviciach. Následne výstava v Hiltone bola dôkaz, že aj taká silná ženská energia, ako je Frida, má miesto v luxusných priestoroch. Pre verejnosť to bol zážitok, pre mňa tak trochu splnený sen. A hlavne – bol to dôkaz, že ženský svet, hoci je často potlačený, si vie nájsť svoj priestor kdekoľvek.

Ako vznikla myšlienka série 15 obrazov Fridy Kahlo? Čo každý z nich reprezentuje?

Začalo to jedným obrazom a skončilo to sériou, ktorá vznikala intuitívne. Každý obraz je iná nálada, iný odtieň Fridy, ale aj mňa. V jednom som cítila jej vzdor, v inom jej lásku k umeniu, v ďalšom jej bolestivé ticho. Frida mi bola sprievodkyňou, ale zároveň som do každého obrazu vložila aj svoj vlastný pohľad – čo by Frida možno dnes cítila, ako by sa pozrela na svet cez moje oči.
Frida v minulosti, súčasnosti, budúcnosti, Frida v pop arte, v kubisme, future…

Aký proces prechádzate od prvotnej myšlienky až po hotové dielo?

Začína to nejakým vnútorným bodnutím – buď emóciou, hudbou, alebo situáciou a osobou. Najskôr si to nosím v hlave, potom kreslím do zošita alebo len po kúskoch do mobilu. Niekedy ma to zobudí o tretej ráno. Až keď to dozrie, sadnem si a začnem. Maľujem akrylom, vrstvy, štruktúry, niekedy kombinujem s textíliou, sprejom, alebo vytváram 3D detaily. Neexistuje univerzálny postup – len pocit, kedy viem: „Už je to ono.“

Ako si volíte formu a techniku pre konkrétnu tému?

Vyberám si podľa toho, čo chcem povedať. Ak chcem, aby to kričalo, idem do spreju, veľkých gest. Ak je to intímne, jemné, siahnem po štetci. Pri sochách to bolo nové – potrebovala som tvoriť aj vtedy, keď som nechcela maľovať. Potrebovala som hmotu, nie len plátno. Tak vznikli 3D tváre – farebné, minimalistické, ale s výrazom. Mám rada, keď si technika nájde tému sama. Rada rôzne techniky prepájam, kombinujem a hľadá nové možné prepojenia.

Ako sa mení vaše vnímanie seba ako umelkyne s tým, ako prijímate spätnú väzbu od publika a klientov?

Kedysi som sa bála, že nie som „dosť“. Dnes viem, že som presne taká, ako mám byť. A ak niekto cíti moju tvorbu až do kostí – viem, že to funguje. Spätná väzba nie je smerovka. Je to len echo, že nie som sama v tom, čo cítim.
Dnes viem, že ak to ide zo mňa úprimne, má to zmysel – bez ohľadu na reakcie. Ale spätná väzba mi často pripomenie, že umenie vie liečiť aj iných, nielen mňa. Ľudia sa mi zdôverujú, píšu, že obraz im visí nad posteľou, že im pomohol v ťažkom období. Vtedy viem, že som neurobila len obraz – ale spojenie.

Ako sa vám darí prepájať umeleckú tvorbu so schopnosťou predávať diela a budovať značku?

Učím sa to. Nie som vôbec marketingový typ, ale viem, že ak chcem, aby moje diela žili, musím im pomôcť nájsť svoj domov. Mám svoje weby, Instagram, spolupráce. Ale najviac funguje úprimnosť – keď ukážem, ako obraz vzniká, keď rozprávam príbeh. Ľudia nekupujú len obraz – kupujú kus môjho príbehu. A ten je skutočný.
Teraz akurát riešim spolupráce s ambasádorkami.

Hľadám niekoho kto mi pomôže moju módu – umenie vyniesť do ulíc. Nie som typ, ktorý by mal kamennú predajňu a čakal na zákazníka. Moje umenie, moja móda, si sama nájde svojho zákazníka.
Jedno ale viem, že ako som začala s farebnými, bláznivými obrazmi, pokračovala som s rebelskou a energickou módou, tak teraz som otvorila dvere aj minimalizmu. A to konkrétne sochami. Čiže každý si u mňa nájde niečo.

Čo považujete za najväčšiu výzvu vo svojich projektoch? A čo za najväčší úspech?

Najväčšou výzvou je ísť ďalej aj vtedy, keď pochybujem o sebe. Keď som vyhorela po výstave, myslela som si, že už nechcem maľovať. Ale práve vtedy som vytvorila 3D sochu.

Najväčší úspech? To, že som sa nevzdala. A že ľudia sa vracajú, kupujú opäť, že chcú so mnou spolupracovať. To je pre mňa potvrdenie, že to má zmysel.
A určite najväčšia výzva je momentálne obdobie. V dnešnej dobe, keď ľudia nemajú istoty, keď obracajú každú korunu, je umenie to posledné, do čoho chcú investovať. A je to taká výzva pre mňa presvedčiť ich, že má zmysel investovať do niečoho pekného a robiť si radosť.

Aké máte plány do budúcnosti – nové kolekcie, výstavy, spolupráce?

Pripravujem digitálne kartičky na motívy mojich obrazov – rebelské, feministické, na povzbudenie.
Rada by som rozšírila moju značku umenie vo vašom šatníku a dostala jú do všetkých slovenských miest možno aj do zahraničia. Na jeseň budem pokračovať so sochami. Pokračujem vo výstavách, ale aj workshopoch – napríklad maľovanie na mieru, tvorenie so žiakmi.

Chcem sa ešte viac prepájať s ľuďmi, inšpirovať ich, že každý má svoj rukopis. A že sa ho netreba báť.

Čo by ste odkázali ženám, ktoré túžia tvoriť, no boja sa vystúpiť z komfortnej zóny alebo ísť vlastnou cestou?

Ak čakáš na povolenie – nikdy nepríde. Začni teraz, hoci s jedným štetcom, s jedným nápadom, s chvením v bruchu. Keď som začínala, nemala som ateliér, nemala som plán. Ale mala som túžbu. A tá ma vždy podržala.

Nie je hanba mať strach. Hanba je vzdať sa ešte pred prvým krokom.

Anna Sovany

Anna Sovany je dôkazom, že aj chaos a pochybnosti môžu byť plodnou pôdou pre vznik niečoho výnimočného. Jej hlas je hlasom tvorivosti, odvahy a vnútorného nepokoja, ktorý sa nebojí premeniť na farbu, tvar či módu.
A ak si žena, ktorá po večeroch kreslí do zápisníka, potajomky sníva o vlastnej značke či túži niečo vytvoriť, pamätaj: Nepotrebuješ povolenie. Potrebuješ len uveriť, že už si pripravená.