Škola volá: Smrad kriedy a zabitých snov
Dážď búši do plechového parapetu. Zase je tu koniec augusta. Ten najhnusnejší čas v roku.
Cez okno pozerám na ulicu. Matky tam vťahujú svoje decká do papiernictva ako do bitúnku. Kupujú plastové obaly, vlnovkové nožnice a tie smiešne písanky a zrkadielka. Všetko to smrdí lacnou kriedou, novou farbou a vyhorenými snami.
A vo mne sa zrazu prebudí ten starý, známy hnus. Chladný šuter v žalúdku.
„Si normálna?“ zašklebí sa moje alter ego. Sedí v mojej hlave na starom, predratom kresle a pľuje na dlážku. „Máš vyše tridsať. Zmenila si adresu, vyhodila si staré žiacke knižky, zarábaš vlastné prachy. Už ťa nikto nevytiahne pred tabuľu. Prestaň zo seba robiť tragédku.“
„Nestaraj sa,“ psovi by som ten pocit neželala. „To nie je o škole. To je o tom zápachu.“
„O akom zápachu, preboha?“
„O zápachu podriadenosti. Dvanásť rokov ma učili, že keď odbije prvý september, niekto iný vlastní môj čas. Dvanásť rokov držania huby, sedenia na zadku a hlásenia sa, keď chcem čo i len na wécko. Myslíš, že to z tela vyperieš za pár rokov? To ti ostane v krvi ako ťažký kov.“
„Ešte si poplač,“ prevráti očami. „Pozri sa na seba. Dospelá ženská, a chveje sa pred regálom so školskými taškami. Si voľná. Nikto od teba nechce diktát. Nikto ti nepíše poznámky.“
„Hovno som voľná,“ pľuvnem naspäť. „Iba som vymenila systém. Vtedy to bola škola, dnes je to hypotéka, faktúry a manažér, čo sa usmieva ako idiot, kým ti nakladá prácu na víkend. Zmenili sa len steny, ale tá klietka je presne tá istá. Prvý september je len pripomienka, že ten systém ťa vlastnil vtedy a vlastní ťa aj teraz.“
„Si zatrpknutá. A hlavne hrozne dramatická. Daj si kávu a vypadni do práce.“
„Isteže pôjdem. Zdvihnem zadok, obujem si topánky a pôjdem. Ako všetci títo zdrvení ľudia na ulici.“
Pozriem sa ešte raz z okna. Na chlapca, ktorému matka práve napravuje na chrbte tašku, čo váži viac ako on sám.
„Utekaj, malý,“ pošepkám cez sklo. „Dnes ti zoberú voľno. A o dvadsať rokov tu budeš stáť na mojom mieste, pozerať sa na dážď a rozmýšľať, kedy sa ten trest vlastne skončí.“
