Mojich posledných 7 minút. Môj raj pred nebom

Hovorí sa, že po smrti náš mozog ešte žije sedem minút. Sedem minút, počas ktorých sa vraj pred očami premietnu tie najkrajšie spomienky. Niektorí si možno predstavia západy slnka, exotické dovolenky, nekonečné more či úspechy, na ktoré sú hrdí.
Ale ak je to naozaj pravda, moje posledné minúty nebudú o ničom z toho.

Nebudem vidieť Bora Bora ani romantické večere pod hviezdami.
Nebudem počuť potlesk po splnenom sne.
Nebudem cítiť luxus, slávu ani obdiv.

Moje posledné minúty budú o smiechu pred spaním.
O lepivých bozkoch s príchuťou džúsu a detskej zvedavosti.
O malých rúčkach, ktoré sa mi obtočia okolo krku a nechcú ma pustiť.
O hlasoch, ktoré volajú „mama“ s takou láskou, že sa pri tom zastaví čas.
O vôni detských vláskov po kúpeli, zmiešanej so šampónom a nevinnosťou.
O teple drobného telíčka, ktoré mi zaspí na hrudi – a svet je v tej chvíli dokonalý.
O dupote nôh na chodbe, ktorý je hlasnejší než akákoľvek hudba.

To budú moje posledné obrazy.
Moje deti budú mojich sedem minút.

Môj raj pred nebom

A možno práve v tých siedmich minútach nájdem všetko, o čom je život. Nie v dokonalosti, ale v drobnostiach. Nie v úspechoch, ale v prítomnosti. Nie v tom, čo máme, ale v tom, koho milujeme.

Tak si možno ani nemusíme priať dlhý život – len dostatočne veľa krásnych chvíľ, aby tých sedem minút stálo za to.
Aby sme ich prežili ešte raz, so srdcom plným vďačnosti.

🕊️ Pre všetky mamy, ktoré vedia, že nebo nie je až po smrti. Niekedy ho nosíme v náručí každý deň.