Zranení ľudia zraňujú

Ľudia sú dobití ešte skôr, než sa naučia správne držať príbor.

to je prvá vec, ktorú si všimneš, keď zostarneš dosť na to, aby si prestala veriť motivačným citátom a usmiatym fotkám z dovoleniek.

väčšina z nás chodí po svete ako zle opravené autá.
nejako fungujeme,
ale vo vnútri? všetko klepe.

otec kričal.
matka mlčala.
niekto pil.
niekto odchádzal.
niekto zostal až príliš dlho.

a deti z toho vyrástli na dospelých, čo sa tvária normálne v supermarketoch, zatiaľ čo vo vnútri nevedia, čo robiť s vlastným životom po ôsmej večer.

a potom príde tá krásna irónia:
zranení ľudia zachraňujú.

najviac.

čašníčka s unavenými očami ti naleje kávu nežnejšie než ktokoľvek, koho si milovala.
chlap, čo sa smeje najhlasnejšie v bare, odprevadí cudzieho opilca domov, aby nezamrzol na chodníku.
žena, ktorá bola celý život zanedbávaná, vie presne rozpoznať smútok v cudzom hlase po troch sekundách ticha.

prečo?

lebo bolesť ti dá zvláštny druh radaru.

ľudia, ktorí nikdy nehladovali po láske, si často nevšimnú, keď niekto vedľa nich umiera od samoty.

ale tí zlomení?
tí to cítia okamžite.

ako psy vycítia búrku.

lenže je v tom háčik.

zranení ľudia nezachraňujú vždy pekne.

niekedy ťa milujú príliš silno.
inokedy sa ťa držia, akoby si bol posledná cigareta na svete.
alebo klamú.
utekajú.
zatvoria sa.
pokazia dobré veci len preto, že neveria, že môžu zostať dobré.

to neni poézia.
to je trauma s pulzom.

a spoločnosť to celé ešte dosolí:

„buď silná.“
„nehraj obeť.“
„život ide ďalej.“

jasné.
život ide ďalej.

rovnako ako ide ďalej rozbitá chladnička,

hučí, tečie a občas ťa kopne elektrina.

ľudia si myslia, že uzdravenie vyzerá elegantne.
sviečky.
jóga.
odpustenie.

hovno.

v skutočnosti často vyzerá ako to, že tri dni neodpíšeš nikomu, lebo sa snažíš prežiť. v kuchyni plnej špinavého riadu, ktorý sa tam nakopil len preto, že sa ti celý týždeň nechcelo vyložiť umývačku riadu.

alebo prvýkrát nepovieš „som v pohode“, keď nie si.

alebo nevojdeš späť do vzťahu, ktorý ti každý deň ukusoval kus duše, len preto, že samota mala známy pach.

to sú malé vojny.
a väčšina ľudí ich bojuje potichu.

najsmutnejšie je, že veľa dobrých ľudí si myslí, že sú pokazení len preto, že ich niekto kedysi zlomil.

nie.

si len človek, ktorý prežil veci, čo nemal prežiť sám.

a áno, možno kvôli tomu občas zraníš iných.
možno nevieš milovať čisto.
možno sa trasieš vždy, keď sa k tebe niekto príliš priblíži

ale stále sa snažíš.

a niekedy je práve to najčistejšia forma dobra, aká existuje.

žiadna múdrosť z kníh ani instagramové spirituálne reči.

len človek, ktorý bol dolámaný životom
a napriek tomu ešte stále podá druhému stoličku,
naleje víno,
zapáli svetlo v chodbe
a povie:

„sadni si.
ja viem.
bolo toho veľa.“