Fázy prázdnoty
Kto vlastne býva v pouličných lampách, keď sa v nich každý večer svieti?
Slnko klesalo do purpurových a blankytných závojov. Vytvorilo okázalo gýčovú scenériu, ktorá kontrastovala s okolím šedej krajiny, zaseknutej kdesi medzi nekonečnou zimou a prísľubom jari.
Zabudnutá ligotavá kvapka na spätnom zrkadle odtancovala zo skla na asfaltový parket.
Aj ulica, teraz málo rušná, prijala svoj osud. Prázdna čaká na korzo, ktoré jej vdýchne život. Celkom prázdna.
V pondelok bude na našej ulici trma-vrma a ona bude opäť žiariť. Naplnená.
A možno rovnako ako mesiac, aj my musíme prejsť fázami prázdnoty, aby sme sa cítili opäť plní.
Vieš, nie si jediný, kto má minulosť.
Prestaň sa správať, akoby ti to bolo jedno.
Keď prídeš o svoje hodnoty,
keď stratíš kontrolu,
keď si opäť zlomený.
Niekedy to musíš nechať tak. Dokonale si poradíš s nedokonalosťami.
Hovorím, že život nie je fér. Ako nás môžu iní súdiť, keď nám nerozumejú?
Povedz, že si šťastný, nech ti to vyhovorím.
Čo je láska bez straty? Hľadanie svetla uprostred noci.
Otázniky a
krátke vety a
ešte kratšie dovetky.
Chcem vedieť, kde sa rodia tvoje slová.
Chcem žiť v dlhých epikách tvojich sklamaní.
A tak tam stojíme. Dvaja architekti vlastných trosiek, schovaní za slová, ktoré radšej nevyslovíme. Zotmelo sa rýchlo, akoby aj ten purpur na oblohe pochopil, že dráme odzvonilo. Ulica stíchla úplne, no v tvojom vnútri to stále hučí tou istou búrkou, ktorú sa snažíš maskovať ľahostajným pohľadom.
Pozrieš sa na mňa a v tom záblesku pouličnej lampy vidím všetky tie dlhé epiky. Nemusíš nič hovoriť. Tvoja prítomnosť je sama o sebe tou najdlhšou vetou, akú som kedy čítala. Si kniha, z ktorej niekto vytrhal tie najdôležitejšie kapitoly, a predsa v nej ostalo dosť miesta na nový príbeh.
„Povedz mi niečo férové,“ zašepkáš, no tvoj hlas zanikne v chlade stúpajúcej noci.
Nič nie je fér. Ani táto ulica, ktorá v pondelok ožije bez ohľadu na to, či my dvaja nájdeme svoje stratené svetlo. Ale kým príde pondelok, kým sa znova staneme súčasťou tej veľkej trmy-vrmy a nasadíme si masky fungujúcich ľudí, máme tento víkend. Tento prázdny priestor medzi fázami mesiaca.
Dovoľ mi napísať bodku za tvojím strachom. Netúžim ťa opraviť, tvoje nedokonalosti sú to jediné, čo je na tebe skutočné. Chcem len sedieť vedľa teba na tomto šedom asfalte a čakať, kým sa v tvojich očiach znova narodí prvé slovo. Slovo, ktoré už nebude bolieť.
