Strč prst skrz krk

Poradila som jej a v duchu sa potľapkávala po ramene za rafinovanú radu.

Rada dávam rady.

Keď tak teraz nad tým uvažujem, mohla by som sa tým živiť.

Som v tom vážne dobrá.

A to som ešte skromná.

A tak si sedíme, pijeme víno, ktoré chutí odporne a pijeme ho rovno z fľašky, lebo bojkotujeme proti umývaniu riadov.

A ja jej dávam jednu radu za druhou.

Rad radom, až na rad prichádza posledná, keď vidím, že jej nedopína: „Veď ho pošli k vode.”

Dve minúty ticha.

Neprejavila ktovieaké nadšenie, čo ja chápem po svojom: 

„Keď sa ti nechce, môžem to urobiť za teba,” ledabolo prehodím a čakám na Radu, no ona si miesto odpovede lačne logne z fľaše, skrúti jej ústa a nič.

Opäť ticho.

A ja sa usmievam pri predstave, ako tomu chudákovi vravím: 

„Hej, počuj, Rada ťa už nemá rada.”

Kuká na mňa, kukám naňho, kukáme na seba.

Sekundy sa vlečú a ja premýšľam, čo si pripravím na večeru.

„Si nedoslýchavý? ” spýtam sa tak teatrálne, až mi je ľúto.

Predsa len som sa mala rozhodnúť pre kariéru v divadle. Kým on veľavravne mlčí, ľavou rukou predpažujem jak na rozcvičke telocviku, aby som skontrolovala čas na imaginárnych hodinkách, ktoré mám na zápästí.

„Lebo o chvíľu mi ide metro,” doložím netrpezlivo a podupkávam nohou.

Čo na tom, že u nás metro nejazdí.

To on nemusí vedieť.

Teda hádam to vie.

Iba žeby nevedel.

A aj to je dôvod, prečo sa s ním Rada už dávno mala rozísť.

Chrstnem jej to do tváre, keď mi najbližšie bude revať na ramene a ja si s ňou nebudem vedieť dať rady.