Jarmila Repovská, editorka života medzi riadkami: Slová liečia, ak si dovolíme počúvať

Jarmilu Repovskú možno poznáte ako moderátorku, spisovateľku či bývalú redaktorku, ktorá roky prinášala ľuďom príbehy iných. Dnes rozpráva ten svoj – cez knihy, cez emócie, cez ticho. Je to žena, ktorá nepotrebuje byť dokonalá, aby bola skutočná.

V rozhovore hovorí o tom, prečo je niekedy lepšie modliť sa než meditovať, ako povzbudzuje samu seba vetou „Daj, Bože, nech sa mi chce, ako sa mi nechce“ a ako sa smútok vie presúvať z hrude do krku, až kým neodíde. Rozhovor s ňou je ako list, ktorý si odložíte do knižky – doznieva ešte dlho po tom, čo dočítate posledný riadok.

Jarka, ty si pre mňa žena, ktorá nehovorí len „ako sa máš“, ale vidí ako sa naozaj máš. Kedy si v živote po prvýkrát precítila silu práce s emóciami – a ako si sa k tomu dostala? 

Citlivá som bola už ako dieťa, bolo mi hneď jasné, kto je s kým kamarát, kto sa trápi, kto sa bojí. Avšak nie je to zásluhou nejakých schopností, je to skôr dar intuície, ktorí majú mnohí ľudia, ale z tých mnohých to zasa mnohí potláčajú a nevenujú tomu pozornosť. 

Techniky ako EFT, vedomá práca s telom a emóciami sú dnes populárne, ale ty si ich objavila dávno predtým, než boli „cool“. Čo ťa na nich presvedčilo – a čo z toho ti funguje dodnes, aj keď máš chuť všetko hodiť do koša?

Je všeobecne známe, že väčšina ľudí sa začne zaujímať o zdravie, až keď má problém. Rovnako je to aj s bolesťou – či už telesnou, alebo keď človeka „bolí duša“, či sa veľmi trápi. Vtedy hľadá dve veci: odpoveď na otázku Prečo? a tiež riešenie, aby netrpel. Ako dobre hovorí Anthony de Mello – mnoho ľudí nehľadá liek, hľadá len úľavu. Aký je v tom rozdiel?

Uvediem príklad: Dvaja ľudia si začnú pomer, ibaže on je ženatý, ona slobodná. Ako to už býva,  keď milenka začne tlačiť na svojho zadaného, aby sa rozviedol a oženil sa s ňou, muž zväčša cúvne a rozíde sa s ňou. To uvádzam len ako príklad, aby sme sa dostali k podstate. Žena je prekvapená, zaskočená, sklamaná, cíti sa oklamaná a akoby to nestačilo, veľmi sa trápi, doslova trpí. Bolí ju to. Každá myšlienka ju bolí. Stratila budúcnosť, lebo si ju plánovala s ním.

Ak táto žena chce naozaj pomoc, musí sa dopracovať k pravde, pretože nie je povedané len tak, že jedine pravda nás oslobodí. A aká je pravda? Že urobila chybu tak, ako keď niekto vedome šliapne do mláky a má mokré topánky. Nič iné sa nedalo čakať. Dalo sa však tej mláke vyhnúť. Takže naša sklamaná hrdinka sa môže vysporiadať so situáciou tým, že si prizná, že pochybila už v zárodku a ak toho muža skutočne miluje, nebude mu ničiť život a nebude ho ťahať od rodiny, keď on evidentne chce ostať doma. To je ten ideálny prípad.

Bohužiaľ, väčšina ľudí, ako povedal De Mello chce úľavu, takže sa chce vyhnúť bolesti. A ako? Že si nájde niečo alebo niekoho, čo alebo kto túto bolesť otupí. 

Bola som v podobnej situácii, ktorá mi spôsobovala bolesť, keď som prišla o milovanú prácu. Hľadala som však skutočné riešenie a pomoc a našla som ju náhodou – v jednej knihe, kde bola kratučká zmienka o technikách emocionálnej slobody EFT. Silno to vo mne zarezonovalo, bol to ten pocit, že to je ono! Bolo to niekedy v roku 2009.

Techniky EFT odstraňujú nánosy. Našou prirodzenosťou je láska, pokoj a radosť. My sme sa však naučili báť. Všetkého a všetkých. Pomaly však už ani nevieme, čo je to tá láska, čo je to ten pokoj a radosť? Kedy sa kto naposledy skutočne radoval bez toho, aby mu niekto nevytkol, že sa hlasno smeje, alebo že nie je vhodné správať sa rozjarene… príkladov je mnoho.

EFT ide k podstate, poznáme ten výraz, že sa šúpeme ako cibuľa, avšak tu to nie je až natoľko nutné. Nie je nutné pri hojení rán zažívať ďalšiu bolesť, naopak. EFT je príjemné, odkrýva pravdu, rozjasňuje situácie, kde bol chaos a tieň. Výsledkom je spomínaný pokoj, radosť a láska. Nie však tá láska, ktorú máme poväčšine na mysli 😊.

Často hovoríš o prepájaní emócií a tela. Keby si mala popísať, kde býva smútok v tele – kam sa ukladá a ako ho odtiaľ dostať? 

Smútok, a aj ostatné negatívne emócie ako napríklad strach, hnev, žiarlivosť, tréma, obavy…, sa po čase, ak nie sú eliminované hneď, akoby usadili v tele. A môže to byť kdekoľvek. To je jedna z otázok, ktoré kladiem pri terapii: Kde v tele to cítite? Môže to byť na žalúdku, na hrudi, v kolene, v krku, v hlave, v podbrušku, v chrbte…

A že to nie je súčasťou nášho organizmu, ale je to akýsi nános, niečo, čo k nám nepatrí, poznáme aj podľa toho, že sa počas terapie tento negatívny pocit môže presúvať z miesta na miesto – zo žalúdka na hruď, z hrude do krku, kým celkom neodíde. Je to však individuálne, u každého inak. U niekoho sa hýbe, u niekoho nie. A dostať to odtiaľ preč vieme práve aj pomocou techník EFT.

Tvoja kniha Ako si neskaziť život je o žene, ktorá sa rozhodne už nikdy nenaletieť chlapovi. Podarilo sa to aj tebe? Alebo si ešte stále romantická recidivistka? 

Prirovnala by som to k niekomu, kto je bohatý a k niekomu, kto je chudobný. Bohatý človek si vyberie, čo si kúpi – kúpi si kvalitnú vec, ktorá dobre vyzerá aj dlho vydrží. Nie je vyhladovaný, nemá potrebu ísť na nákupy a minúť peniaze. Naproti tomu, kto má málo, cíti akýsi hlad a túži si dopriať – bez rozmyslu. Aj vyhladovaný, myslím tým skutočne hladný, zje, čo mu príde pod ruku. Niekto, kto má jedla dostatok, nenaláduje sa kadečím, konzumuje v pokoji, s rozmyslom.

Tak je to aj so vzťahmi – kto sa cíti osamelý, ide do vzťahu hlava-nehlava a potom sa spamätáva a chytá sa za tú hlavu, že kde to vlastne je a s kým to je.

Ak človek dospeje do štádia skutočnej dospelosti, ktorá nemusí súvisieť s vekom, vie si vybrať. Nepotrebuje niekoho, len aby nebol sám… a v tomto štádiu sa nachádzam aj ja a je mi veľmi dobre 😊. Keď človek dosiahne takýto stav, už s ním nepohnú žiadne lichôtky či sľuby, dvojzmyselné narážky a podobné triky. Už uznáva len autenticitu. 

Viem, že si bola sólistkou vo folklórnom súbore a neskôr si moderovala v televízii. Čo ťa naučil tanec o živote – a čo kamera o pravde? 

Naučili ma veľa. Na javisku som sa pohybovala od malička – najprv baletná škola, neskôr detský folklórny súbor, spoločenské tance, dokonca Spartakiáda a od sedemnástich rokov až do pôrodu som pôsobila vo folklórnom súbore Akademik pri UPJŠ v Košiciach.

Aj tanec, aj práca pred kamerou mi dali dobrú školu: keď je tréning, tak je tréning a hotovo! 😊 Za celé roky som chýbala na sále jediný raz – deň pred maturitnou skúškou.

Naučila som sa oslobodiť od všetkého, čo som riešila, čo sa okolo mňa mimo javisko či pľac dialo – diváka to nemusí zaujímať.

Naučila som sa ovládať aj zvládať situácie a často ísť aj cez bolesť – či už cez svalovú horúčku, alebo keď mi pri zoskoku z ramena môjho tanečného partnera pri tanci z Myjavy vyrazili z podpätku do päty tri klince. Našťastie nie tým ostrým, ale hlavičkami 😊. Dotancovala som to s úsmevom a pravú nohu som držala v čižme na špičke, aby som sa vyhla zraneniu. Mojím víťazstvom bolo, že si nikto nič nevšimol. Považujem za dôležité, vedieť sa v istých situáciách ovládať. Brať ohľad na iných a nerušiť ich nejakými scénami. 😊

Ak sa vrátim k otázke, tak účinkovanie v súbore ma naučilo byť hrdou na naše Slovensko: na prekrásne piesne, tance, kroje, výšivku, krajinu, lesy, vodu… Všade, kam sme prišli, sme boli raritou a až vonku človek ocenil, čo mal doma. Vrátane rodiny.

A práca pred kamerou – mi ukázala, že ako sa hovorí, že najmocnejšou zbraňou je pero, tak to platí aj o kamere. Preto musí každý, kto má to šťastie, že smie tvoriť televízne relácie ako som mala ja, pristupovať k tomu s veľkou úctou a pokorou, čo sa v praxi prejavuje rôzne – napríklad aj tak, že si treba dobre rozmyslieť, čo poviem a čo zverejním, aby som naozaj nikomu neublížila.

Si mama dvoch detí, spisovateľka, žena, ktorá povzbudzuje iné ženy. Kedy si naposledy povzbudila samu seba? A ako to robíš, keď sa ti nechce nič? 

Povzbudzujem sa denne, v každej situácii 😊 Sú aj situácie, ktoré sú nové, keď som sa musela v krátkom čase naučiť veľa nového – napríklad, keď som po prerode TV Naša a neskoršej TV Global v TV Joj ostala visieť v Košiciach a prichýlili ma v rádiu. Ukázali mi raz, ako sa vysiela a šup, naživo! Ježili sa mi vlasy na hlave a nasilu som si spomínala, čo všetko som už v živote dokázala, čo som už zvládla a povzbudzovala som sa, že zvládnem aj toto. A zvládla som to!

Som veriaca a keď sa mi niečo veľmi nechce, modlím sa: „Daj, Bože, aby sa mi tak chcelo, ako sa mi nechce!“ a ono to funguje 😊

Ak by si mohla poslať list svojej 30-ročnej verzii, čo by si jej napísala? A čo by si odkázala ženám, ktoré práve teraz stoja na križovatke života? 

V tom liste, by som si napísala, aby som bola obozretnejšia, komu dôverujem, s kým sa priatelím, koho k sebe pustím bližšie. Tiež by som si napísala, aby som sa nesnažila nikomu zapáčiť, lebo človek sa tak trochu stratí, a potom sa musí dlho hľadať… Napísala by som si, že do práce sa chodieva kvôli práci a že kolegovia môžu, ale nemusia byť našimi vernými priateľmi. Lebo ak sa priateľstvo pokazí, tak aj práca ide bokom.

To isté by som odkázala aj ženám, ktoré stoja na križovatke života.

Dodala by som ešte, že je lepšie byť sám, ako za každú cenu s niekým, že nemusia mať aktuálne módne výstrelky na sebe a minúť na to posledné peniaze. Povedala by som im, že muži sa v skutočnosti za výstrednou ženou obzrú, ale prirodzenú krásku ocenia a rešpektujú. 

Ak by si si dnes otvorila tú tvoju pomyselnú kaviareň z knihy Stela a jej kaviareň – aké by boli prvé tri pravidlá pre hostí? (A mohli by si tam novinárky objednať víno už o ráno o 9tej?) 

Ja na alkohol veľmi nie som, ale ak niekomu chutí a neškodí, ako povedala Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne, nech si dá, čo chce 😊 A tie pravidlá? Hmm, keďže to nie je len taká obyčajná kaviareň, prvým pravidlom by bolo: Keď ťa niečo trápi, zver sa pani Stele. Druhé pravidlo mi napadá z knihy Pollyanna – na všetkom nájdi niečo dobré. A tretie: obleč sa pekne. Si krásna bytosť, takže tak aj vyzeraj. Ako to vidíme už len v starých filmoch.

Jarka, vždy si bola žena, ktorá vedela rozosmiať aj vtedy, keď išlo o vážne veci. Čo ťa dnes rozosmeje, keď máš „dušovú“ ponorku? 

Som vďačná za akúkoľvek príležitosť sa smiať. A ak nemám dôvod, tak si na niečo spomeniem. Napríklad na telefonický hovor so synom: bolo to asi pred pätnástimi rokmi. Mali sme sa stretnúť a mne končil kredit v mobile. Takže som sa plašila a pýtala som sa ho, kde sa stretneme. On mi vravel, že pri stilke. Ja v tom strese, že nás to preruší, som nerozumela, pri akej pristilke. Kričala som do mobilu, že aká pristilka, čo je to pristilka?! Vysvitlo, že syn ma čakal pri Steel aréne 😊 Na to keď si spomeniem, nemôžem sa nesmiať a odporúčam každému, mať taký svoj vtip, či spomienku, ktorá zafunguje.

Prezradím vám tajomstvo, ktoré je však každému na očiach: nedá sa slúžiť dvom pánom ani sedieť na dvoch stoličkách naraz. V praxi to znamená, že ak prežívame smútok (nemyslím chronický, myslím len náladu), tak si na niečo veselé spomeňme a hneď sa nálada zmení. Nedá sa byť totiž naraz aj smutný aj sa smiať. 

Keby si si mohla vybrať životné motto, ktoré by stálo na tvojej obľúbenej šálke, čo by tam bolo napísané? 

Bolo by tam napísané: „Ustavične sa radujte.“

Čo je dnes tvoj najväčší dôkaz toho, že všetko, čím si si prešla, malo zmysel?

Všetko, čím prechádzame je doslova škola života, aj keď to znie ako klišé. Naučila som sa rozlišovať podstatné od hlúposti, tiež to, čo chce moje srdce od toho, čo si presadzuje ego.

Naučila som sa, že odpustenie iným a aj sebe nie je niečo, čo príde samo, že je to vedomý čin a že jeho výsledkom je niečo úžasné, čo človek inak nezažije.

Poznala som, že človek, akýkoľvek, sa môže zmeniť, môže sa stať lepším človekom bez ohľadu na to, čo kedysi urobil, či zažil.

Keď som robila v zariadení pre bezdomovcov, dostalo sa mi poznanie, že chudobný človek nie je horší, on iba nemá peniaze a že aj v „poslednom“ bezdomovcovi sa môže ukývať skúsenosť, múdrosť či čokoľvek, čo sa od neho môžeme naučiť.

Tiež som sa naučila rýchlejšie zo seba striasť negatívne skúsenosti či následky stretu s ľuďmi, ktorí si pletú pravdu s nepravdou, či s ktorými si prosto „nesadnete“. A som za to všetko veľmi vďačná.

Ďakujem ti, Jarka, za rozhovor plný pravdy, jemnosti a vnútorného svetla. Za slová, ktoré liečia, aj ticho, ktoré necháva priestor.

fotografie: archív JR