Tri deti, tri diagnózy a jedna fľaša ginu na záchode
Prázdniny s cudzími deťmi sú ako čistý, destilovaný bizár. Si bezdetná teta, tvoja sloboda vonia drahým parfumom a tabakom a zrazu ťa hodia do klietky s tromi malými šelmami, z ktorých každá hovorí iným jazykom a patrí inému kmeňu.
Teta v zóne katastrofy (Rozhovor so zvyškami mojej príčetnosti)
Moje naivné ja: „Bude to také zlaté. Som tá cool teta, chcem s nimi stráviť kvalitný čas. Vezmem neterky a synovca na výlet. Deti predsa milujú prírodu, zmrzlinu a slobodu. Ukážem im svet z tej mojej, božskej stránky.“
Moje cynické ja: „Ty si sa načisto zbláznila. Ty si fakt nepamätáš, že tie tri stvorenia sú biologické zbrane z troch rôznych vesmírov? Majú úplne iný vek, iných rodičov a iné diagnózy rozmaznanosti. Chceš sa hrať na cool tetu? Cool teta posiela darčeky poštou a na narodeniny pošle kilo cukríkov, aby nasrala ich rodičov. Cool teta si ich neberie na tri dni na krk do jedného auta.“
Moje naivné ja: „Ale no ták, nebuď suka. Staršia neter má dvanásť, s ňou už môžem preberať módu a chlapcov. Synovec má sedem, to je taký ten zlatý vek na blbosti. A tá najmenšia má štyri, tá ma predsa zbožňuje, som jej idol!“
Moje cynické ja: „Jasné, idol. Kým jej nezakážeš lízať špinavé kamene z chodníka. Tá dvanásťročná ťa má totálne na háku. Pre ňu si stará fosília nad hrobom. Celý čas bude čumieť do mobilu, prevracať očami nad každou tvojou vetou a písať si na TikToku, aká si trápna. Ten sedemročný má v sebe viac energie než jadrová elektráreň a ak nedostane každých dvadsať minút cukor alebo obrazovku, začne demolovať interiér. A tá štvorročná? Tá bude plakať. Za mamou, za otcom, za hračkou, čo zabudla doma, alebo len tak, z princípu, lebo vzduch vonku má nesprávnu textúru. A ty budeš uprostred toho všetkého sedieť, v ruke držať poloroztopený nanuk, na hodinkách rátať hodiny do večera a premýšľať, v ktorom bare ti nalejú o desiatej ráno bez otázok.“
Moje naivné ja: „Ale veď rodina drží spolu. Chcem pomôcť ich rodičom, nech si oddýchnu. A chcem, aby tie deti mali na mňa spomienky.“
Moje cynické ja: „Budú mať spomienky. Na tetu, ktorá po dvoch hodinách rezignovala, zavrela sa v kúpeľni s pohárom ginu a cez dvere na nich kričala, že ak niečo zapália, nedostanú večeru. Ich rodičia si teraz doma otvárajú šampanské a oslavujú, že sa na chvíľu zbavili toho vreskotu, zatiaľ čo ty dobrovoľne páchaš rituálnu samovraždu na svojej nervovej sústave. Každé z tých detí je vychovávané inak. Jedno nesmie lepok, druhé nesmie počuť zvýšený hlas a tretie žije na strave z mekáča. Ty tie tri svety nespojíš. Skončí to anarchiou.“
Moje naivné ja: (ticho si povzdychne) „Takže žiadny piknik v parku a estetické fotky na pamiatku?“
Moje cynické ja: „Zabudni na estetiku. Bude to boj o prežitie. Kúp veľa chrumiek, stiahni im do tabletov tie najhlučnejšie rozprávky a ty si kúp krabičku cigariet a pevné nervy. Keď začnú revať všetky naraz, proste si nasaď slnečné okuliare, zapáľ si a ticho seď. Si predsa cool teta. A cool teta nerieši malichernosti. Cool teta len prežíva.“
Moje naivné ja: „Dobre… ale zmrzlinu im kúpim.“
Moje cynické ja: „Kúp. Ale len tú, čo strašne farbí jazyk. Nech majú ich rodičia aspoň nejakú prácu, keď im ich vrátiš späť.“
