Panenka Skákavá a Márnosť Šedivá

Ráno začína ako repríza, ktorú si si neobjednala. Voda vrie, dieťa kašle, káva chutí ako rezignácia. V tebe sa niečo trasie, niečo chce utekať, niečo chce zmiznúť.
Panenka skákavá kričí, že treba fungovať, že svet sa nezastaví. Márnosť šedivá sa len usmieva, že možno by sa aj mohol.
Nie je to dráma, len obyčajný deň, ktorý sa rozleje po kuchyni. A ty v ňom. Medzi hlukom, sopľom a tichom, len pokrčíš ramenami a povieš si, že dnešok si proste odskáčeš.

Ráno. Zase. Voda vrie, hlava hučí, telo ešte nie. V kuchyni sa svetlo láme o špinavý hrnček, akoby chcel niečo povedať, ale už mu došli slová.

Panenka skákavá je už hore

Skáče v hlave, v srdci, v kalendári.
Nedá sa vypnúť, nedá sa odložiť, je všade, kde sa dá niečo stihnúť, zachrániť, vysvetliť.
Tvári sa ako energia, ale je to len panika v lesklom obale.
Skoč sem. Rýchlo tam. Urob ešte toto. Ďalší nový nápad? Sem s ním!
Hlava má rytmus ako pokazený mixér.

A márnosť šedivá, tá sa zatiaľ len poneviera po byte

Neponáhľa sa. Vie, že všetko príde aj tak.
Sadne si na parapet, zapáli si imaginárnu cigaretu a sleduje, ako sa Panenka rozbíja o vlastné plány.
Hovorí ticho, ale slová sa jej ťahajú ako dym:
„Aj keby si dnes zachránila svet, zajtra sa ti zasa rozleje mlieko.“

Niekedy ju chcem umlčať.
Zavrieť ju do zásuvky k starým bločkom.
Ale márnosť má trpezlivosť, čo by mohla učiť meditáciu.
Nič ju nerozhádže.
Ani neúspech, ani výhra, ani fakt, že na stole stojí chlieb, ktorý tu je už tretí deň a stále sa tvári, že má budúcnosť.

Panenka sa medzitým odráža od reality.
Vraj ide žiť. Vraj ide makať.
Niekedy to vyzerá ako odvaha, inokedy ako hystéria.
Ale aspoň niečo sa hýbe.
Aj keď smer nepozná nikto.

A ja som niekde medzi nimi

Na hranici hluku a ticha.
Raz sa chcem rozbehnúť, inokedy sa rozplynúť.
Panenka vo mne kričí, že svet čaká.
Márnosť sa len pousmeje, že svet nečaká nikoho.
A možno majú obe pravdu.

Keď sa zotmie, Panenka sa konečne unaví.
Svaly jej tŕpnu, hlas jej praská, oči sa lesknú ako po koncerte, ktorý nikto nepočul.
Márnosť si prisadne na kraj postele, nehovorí nič.
Len je tam.
A to stačí.

Možno to tak má byť.
Možno to nie je boj, ale choreografia.
Jedna skáče, druhá stojí.
A svet sa hýbe ďalej.
Bez potlesku, bez záveru, bez pointy.
Len tak, ako ráno, keď sa voda začne variť znova.