Január a jeho pravá tvár
Január je tu zase a vlečie sa po meste ako opitý, starý pes s dierou v ušiach.
Nikto ho nechcel, ale prišiel a rozhodol sa zostať dva mesiace.
Sneh padá, ale je to len špinavý prach z ulíc, čo sa usadil na mojich topánkach.
Budík zvoní a ja viem, že je zbytočné vstávať, všetko je zbytočné.
V bare na rohu barmanka hovorí, že dnes už nič nebudú mať,
len pivo, ktoré chutí ako cigarety a osamelosť.
Stolár za oknom opravuje stoličky, ale každá sa rozpadne, keď si sadneš.
A ja sedím a pijem kávu, ktorá mi pripomína, že aj horúce veci sa ochladia.
Ľudia v buse majú tváre ako staré noviny,
prečítané a zabudnuté, každá ruka drží telefón,
každé oko hľadá niečo, čo nikdy nepríde.
Január sa smeje, keď sa pozriem na kalendár
trvá už dva mesiace! Dva mesiace, aby som sa cítil, že som stále tu,
ale nič sa nepohlo, nič sa nezmenilo.
Na ulici predáva muž jablká, ktoré sa trasú,
ako keby vedeli, že ich nikto nezje.
A ja ich kupujem, len aby som sa cítil lepšie,
ale v chuti je len studená zima a moja vlastná malichernosť.
V noci idem domov a svetlá sa trblietajú ako odpadky,
každý krok je hlučný a prázdny.
Whisky na stole je mojím jediným priateľom,
a január sa len pozerá z okna a smiechne sa,
že aj tak sa nič nezmení, že to bude trvať ešte dlho.
Január je dlhý, špinavý, zlý kamarát.
Zostáva, keď si myslíš, že odišiel.
Dva mesiace. Dva mesiace štyri týždne šesť dní.
A ty sedíš a čakáš, kým sa niečo konečne rozbije.
