Prečo sa ženy stále boja povedať „nie“ ?
Od nepamäti je muž chápaný ako „pán tvorstva“. Symbolom muža je sila. Žena je naopak „tá, čo privádza deti na svet“. Črtou, ktorou sa pri nej ľudia najčastejšie zaoberajú je jej krása. Ak by sme tieto dve veličiny porovnali, z hľadiska prežitia je dôležitejšia sila. Z hľadiska praktickosti zase sila. Z hľadiska ovplyvňovania chodu spoločnosti – sila.
Naprieč celou históriou malo slovo muža väčšiu váhu ako slovo ženy. Jej názory boli často prehliadané a ak sa postavila za svoju pravdu, vo väčšine prípadov sa to pre ňu neskončilo najlepšie. Bola odvrhnutá, ukameňovaná, upálená, a to sú tie lepšie možnosti. Rozhodnutie povedať „nie“ sa preto v ženskom svete spája s neblahými následkami, ktoré viaceré z nás nie sú ochotné podstúpiť z rôznych dôvodov. Odsúdenie, strata práce, zoslanie hanby na celú rodinu…
A potom sú tu ženy, ktoré sa neboja vyjadriť nesúhlas
Tu sa už môže ich cesta ďalej javiť ľahšia. Vystúpili z komfortnej zóny, spravili prvý krok. Lenže opak je pravdou.
Pretože povedať „nie“ je len začiatok.
Len meč, ktorým sa „burička“ vyzbrojila pred bojom. Skutočný zápas začína, keď ju ľudia nepočúvajú a ona sa cíti bezmocne. Nie je to preto, že by nemali fungujúce uši, ale pretože im tento stav vyhovuje. Žijú svoj dookola sa opakujúci život bez zmien, pretože je to pohodlné. Nevyžaduje to žiadnu námahu naviac. A tak uši si zakrývajúc cupkajú okolo ženy, ktorej krik pripomína frustrovaný rev väznenej levice.
Nasleduje tretia skupina žien. Tie, ktoré povedia „nie“ a niekto ich počuje, a predsa to ich osud nijako nezmení. Ich šepot v tme alebo zúfalý výkrik na dennom svetle, keď im ruky zvierajú maskované postavy, ktorým ich vzlykanie a odpor robí dobre. Niekedy ich dokonca vyprovokuje k niečomu ešte horšiemu než pôvodne plánovali.
A napokon, štvrtá skupina. Do tejto skupiny patria tie z nás, ktoré nehovoria „nie“ z lásky. Jednoducho to nedokážu. Sú „obdarené“ komplexom mučeníka, ktorý ich núti sa roztrhať pre milovanú osobu. Zanedbávanie samých seba ich tak dovedie do stavu vyčerpania, ktorého príčinu si často neuvedomujú.
Je málo prípadov, keď sa žena odvážila povedať „nie“ a skončilo to pre ňu dobre a o týchto prípadoch sa veľa nerozpráva. Preto sa nemôžeme diviť výsledku v podobe žien, ktoré sa boja vzoprieť a radšej v tichu trpia so zvesenou hlavou.
Takže nakoniec možno problémom nie je žena, ktorá nevie povedať „nie“, ale spoločnosť, ktorá ju nepočúva a nezakročí.
