Syndróm dokonalej ženy: Prečo si nevieme odpustiť chvíľu ticha?

Sú dni, kedy sa len pozerám. Sedím nad nedopitou kávou, kým malé dieťa spí, stojím pri hrnci, v ktorom buble večera, alebo sledujem teba, ako sa snažíš vtesnať odpoveď na pracovný e-mail do trojminútového okna slobody. Hovorí sa, že žijeme v dobe neobmedzených možností, ale ja si myslím, že žijeme v dobe neobmedzeného tlaku na vlastné vnútro.

Syndróm dokonalej ženy

Začala som si tie veci všímať najprv na sebe. A potom na tebe. A nakoniec na nich, na ženách, ktoré okolo mňa prechádzajú s celým vesmírom povinností na pleciach a s večným pocitom, že nerobia dosť.

Keď na seba povieš, že si „lenivá“, zatiaľ čo držíš nad vodou celý svet…
Všímam si to na sebe posledné dni. Pripadám si menej produktívna. Nadávam si do lenivých. A pritom? Popri materskej ťahám a rozbieham vlastný projekt, pracujem pre klienta, denne varím, starám sa o malého človeiečika a som tu pre všetkých ľudí naokolo. A napriek tomu stojím pred zrkadlom a dovolím si mať výčitky. Čo to v nás prežíva? Aký starý program nám hovorí, že naša hodnota sa meria len stopercentným výkonom bez prestávky?

Nazvať sa lenivou uprostred tohto kolotoča nie je pravda. Je to len krutý zvyk z minulosti, ktorý nás naučil, že oddych si musíme najprv zaslúžiť. Že vyčerpanie je zlyhanie.

Keď si niekto pri smiechu automaticky zakrýva ústa dlaňou…
Všímam si to na ženách najčastejšie. Robíš to aj ty. Hovoríš, že máš krivé zuby, ale ja viem, že pravda je hlbšia. Niekto ti kedysi, možno keď si mala dvanásť, povedal, že si príliš hlučná. Že tvoja radosť zaberá priveľa miesta. Ten pohyb ruky nie je estetické gesto. Je to cenzúra vlastného šťastia. Hovorí: Prepáčte, že ma je počuť.

Keď niekto nevie prijať dar bez toho, aby okamžite sllúbil niečo naoplátku…
„Ďakujem, nabudúce kupujem kávu ja!“ Pocit dlhu. Ľudia, ktorí nedokážu len tak stáť v teple niečej priazne, zažili lásku, ktorá bola vždy za odmenu. Lásku podmienenú výkonom. Ak sme nedostali dosť bezdôvodného prijatia, každé milé gesto vnímame ako faktúru, ktorú treba okamžite splatiť, aby sme zostali v bezpečí. Rovnako ako v práci, aj vo vzťahoch máme pocit, že musíme neustále doručovať výsledky.

Keď neustále kontroluješ hodinky a plánuješ minúty dopredu…
To je črta nás, mám-podnikateliek. Naše telá fungujú v neustálom režime mikro-manažmentu. Keď varíš, tvoja hlava už píše copytext pre klienta. Keď uspávaš, premýšľaš nad stratégiou projektu. Prežívame neustálu pohotovosť. Naša nervová sústava je ako napnutá tetiva. Naučili sme sa, že musíme kontrolovať všetko, aby sa nič nerozpadlo. A keď na chvíľu vypneme, telo dostane šok z ticha a vyhodnotí ho ako chybu systému.

Sme chodiace mapy našich vlastných nárokov. Každé tvoje prirýchle ospravedlnenie, každé moje hryzenie si do pery, každá jedna výčitka za to, že dnes sme neurobili dosť, je len starý jazyk, ktorým k nám hovorí svet postavený na výkone.

Nič z toho nie je naša chyba. Tie výčitky nie sú dôkazom, že si lenivá. Sú dôkazom toho, ako veľmi ti na všetkom záleží.

Učím sa to na sebe. Učím sa vidieť tie neviditeľné hrdinstvá všedného dňa a namiesto biča si vziať pochopenie. Pretože sme prežili, zvládame to a učíme sa v tom celom chaose iba… dýchať. Bez výčitiek.