We Remember: Spomienka na obete holokaustu, ktorá nesmie vyhasnúť

Sú dni, ktoré prechádzajú našimi životmi ako vietor – jemne a nenápadne. A potom sú dni, ktoré sa do nás vryjú tak hlboko, že sa stávajú súčasťou nášho príbehu. Dnešok je jedným z nich. Dnes si pripomíname tých, ktorí odišli – obete holokaustu. Nie ako čísla v učebniciach, ale ako ľudí s vlastnými snami, radosťami a túžbami.

Každý človek, ktorý prešiel temnotou tých dní, niesol v sebe svetlo – nádej na lepší zajtrajšok, silu prežiť aj tam, kde sa zdalo, že život stratil zmysel. A hoci mnohí z nich už nie sú medzi nami, ich príbehy ostávajú. Sú zapísané v tichých modlitbách matiek, v spomienkach starcov, v knihách, ktoré sa snažia pochopiť nepochopiteľné.

Niekedy si myslíme, že minulosť je ako tieň – stále prítomná, no bez možnosti ju ovplyvniť. Pravdou však je, že to, ako si dnes spomíname, určuje, kým budeme zajtra. Pretože spomienky nie sú len bremenom, sú darom.

Holokaust – výkrik bolesti

Každý, kto prežil hrôzy holokaustu, nám zanechal odkaz. Nie je to len výkrik bolesti, je to aj tichý hlas nádeje, že ľudskosť môže prekonať aj najtemnejšie chvíle.

Často sa pýtame: „Ako mohlo k tomu dôjsť?“ Ale možno by sme sa mali spýtať niečo iné – „Čo môžeme urobiť, aby sa to už nikdy nezopakovalo?“

Svet sa rýchlo mení a je ľahké zabudnúť. Ale pamätať si znamená konať. Učiť sa. Odmietať nenávisť a nevedomosť. Hovoriť pravdu, aj keď je to nepohodlné.

Stavať mosty tam, kde iní vidia len múry

Tí, ktorí nás opustili v tie hrozné roky, by chceli, aby sme žili inak. Aby sme si vážili každý deň. Aby sme nikdy neprestali veriť v dobro.

Dnes, keď zapálime sviečku na ich pamiatku, nezabúdajme, že svetlo tejto sviečky nepatrí len minulosti. Je to svetlo, ktoré osvetľuje našu prítomnosť a ukazuje cestu budúcim generáciám.

Pamätajme. Rozprávajme. Konať s láskou znamená skutočne nezabudnúť.