Od strachu k zvedavosti: Naozaj sú pavúky také hrôzostrašné?

Takmer každá z nás pri pohľade na pavúka na stene obývačky či kúpeľne neraz vydala z úst uši trhajúci krik. Maličké stvorenie uhniezdené v kúte miestnosti, ktoré ešte nemalo ani čas uvedomiť si, čo sa vlastne deje, musí utekať ako len vládze, aby uniklo nepriazni osudu v podobe smrtonosnej papuče. Ale prečo je tomu tak? Mali by sme sa ich naozaj tak báť? S dlhoročným chovateľom a milovníkom pavúkov, Róbertom Kulcsárom, skúsime prelomiť bariéry medzi ľuďmi a pavúkmi, dlhoročne budované strašením a predsudkami.

Ktorým mýtom o pavúkoch veria ľudia najčastejšie?

Tých mýtov je hneď niekoľko, ale asi najčastejšie sú:

– všetky tarantuly/vtáčkáry sú smrteľne jedovaté (pričom ani jeden z týchto zaužívaných  názvov nie je správny)

– malé, na Slovensku žijúce pavúky sú úplne neškodné

– pavúky nám chcú ublížiť a sú to škodcovia

– všetky pavúky si robia pavučiny

– veľká pavučina znamená veľký pavúk

Prečo podľa teba vznikli takéto predsudky?

Predsudky všeobecne vznikajú z nedostatku informácií a poznatkov o akejkoľvek téme. Inak tomu nie je ani pri pavúkoch.

Myslíš si, že sa ľudia boja pavúkov z nejakého dôvodu alebo že je ich strach prirodzený?

Strach z pavúkov nie je vôbec prirodzený ani vrodený, ako si mnohí myslia. Často počujeme vyjadrenia ľudí, že sa pavúkov boja od narodenia a podobné nezmysly, pričom existujú vedecké štúdie ohľadom arachnofóbie (panický strach z pavúkov), pri ktorých bolo preukázané, že tento nelogický strach je naučený. To znamená, že deti do 3-4 rokov ho nemajú a získavajú ho cez zlé skúsenosti.

Paradoxne tento strach nevytvárajú zlé skúsenosti so samotnými pavúkmi, ale s okolím. Teda napríklad dieťa nájde pavúka a reakcia dospelých naokolo je: “Fúj! Nechaj to, pohryzie ťa, …” Takto si dieťa vytvorí negatívnu asociáciu s pavúkom, ktorá môže prerásť do strachu.

Prečo si sa rozhodol otvoriť dvere svojho domova práve pavúkom?

Sám som bol roky arachnofobik a neskutočne som sa ich bál. Niekedy počas strednej školy som sa rozhodol s týmto strachom bojovať a začal som práve tým, že som sa o pavúkoch snažil dozvedieť čo najviac. Začal som chovať malé, na Slovensku žijúce druhy, pozoroval som, ako veľmi sú rôznorodé a aký majú zaujímavý spôsob života.

Nasledoval krok k veľkým pavúkom a prvej tarantule (Brachypelma albopilosum). Toto ešte viac posilnilo môj záujem o nich a spustilo chovateľskú vášeň, ktorá pretrváva až dodnes (viac než 25 rokov). Momentálne chovám 43 rôznych druhov pavúkov, tarantúl ale aj zaujímavých pavúkov rodu Eresus a vývojovo staré druhy takzvaných „trapdoor“ pavúkov rodov Liphistius a Cyclocosmia.

Čo ťa naučili a ako sa cítiš v ich prítomnosti?

Myslím, že najcennejšia lekcia bola, nemať predsudky. Spoznať a pochopiť podstatu strachu alebo predsudku je cestou k ich prekonaniu. Pre mňa znamenajú pavúky psychohygienu. Popri náročných, hektických dňoch je veľmi ukľudňujúce sadnúť si na hodinku k pavúkom, postarať sa o nich, nakŕmiť a napojiť ich, sledovať ich spôsob života, a tým na chvíľu takpovediac vypnúť.

Čo ťa na nich fascinuje najviac?

Pravdepodobne ich rôznorodosť. Každý druh má špecifický spôsob života, lovu, stavby nory alebo hniezda, odlišné správanie, keď sa cítia ohrození. Zároveň je úžasná aj ich odlišnosť, čo sa týka farieb a celkového zjavu.

Ako vyzerá tvoja denná rutina starostlivosti o pavúky?

Denná rutina ako taká neexistuje. Pavúky sú veľmi nenároční domáci miláčikovia. Vyžadujú málo starostlivosti, a teda je to skôr 1x za týždeň. Samozrejme v teplejších mesiacoch treba častejšie kontrolovať, či majú dostatok vody a dostatočnú vlhkosť v teráriu. Taký štandarný „pavúčí“ deň je:

– Voda (do misky alebo navlhčiť substrát v teráriu)

– Krmivo (šváby, cvrčky, červíky, octomilky, …)

– Čistenie (odstránenie zvyškov potravy z predchádzajúceho kŕmenia)

Sú to skôr energické alebo pokojné tvory

Ako som už viackrát spomenul, sú veľmi rôznorodé. Sú druhy ktoré sa za celý deň ani nepohnú, sú druhy ktoré budú chodiť počas dňa hore-dole po svojom teráriu, sú druhy, ktoré sa po vytvorení nory z nej už nepohnú von… Práve toto je na nich také zaujímavé. Dokonca aj pri rovnakom druhu sa dva jedince nebudú správať identicky.

Ak by si ich mohol opísať jedným slovom, aké by to bolo? A prečo?

Fascinujúce. Toto slovo je asi prvé, čo mi v súvislosti s nimi napadá, a to z jednoduchého dôvodu, že aj po viac než 25 rokoch, čo sa im intenzívne venujem, stále objavujem nové veci, nové modely správania a ich nekonečnú rozmanitosť veľkostí, farieb…

Prezradíš nám nejakú zaujímavosť o pavúkoch, ktorá by ľudom nikdy nenapadla?

Prezradím rád hneď tri, a tým poupravím všeobecne známe chybné “pravdy”:

– Samica nie vždy zožerie samca, je veľa druhov, u ktorých nastáva dokonca ich dlhodobé spolunažívanie

– Nie všetky pavúky sú samotári, sú druhy, ktoré žijú vo všeľkých kolóniach a spoločne lovia, delia sa o potravu a budujú si obrovské pavučinové hniezdo, kde žijú všetky generácie pospolu (Monocentrophus balfouri)

– Pavúky rodu Eresus prinášajú ultimátnu obeť pre svoje potomstvo. Mamička chráni kokón (pavučinový obal v ktorom sú oplodnené vajíčka) až do momentu ich liahnutia. Vtedy umiera a jej telo slúži ako prvá potrava pre jej mláďatá, aby mali čo najlepší štart do života

Záver

Spoločnosť v sebe po generácie živila mnoho predsudkov, ktoré zakladala na strachu a zveličovaní. Tak nás naučila brať pavúky ako votrelcov, ktorí k nám prišli, aby nám ublížili. V skutočnosti sú to len malé, milé stvorenia, ktoré väčšina z nás odsúdila skôr, než ich vôbec skúsila spoznať. Preto nabudúce, keď uvidíš doma na návšteve toto oseemnohé stvorenie, skús mu dať šancu a namiesto podrážky od topánky ponúknuť priestor či kus papiera, na ktorom ho bezpečne prenesieš naspäť von.