Janka Bittó Cigániková: Máme množstvo mužov, ktorí nezažili menštruáciu ani pôrod, ale presne vedia, čo by ženy mali robiť so svojím telom

Na sociálnych sieťach a v parlamente pôsobíte ako nezastaviteľná raketa, ktorá znesie akýkoľvek útok. Kedy si však doma skladáte toto brnenie a aká ste, keď Vás nikto nevidí a nemáte energiu byť tou „silnou ženou“?

Ja si nemyslím, že som stále silná. Skôr som sa naučila fungovať aj vtedy, keď silná nie som.

V politike človek veľmi rýchlo pochopí, že keď ukáže slabé miesto, niektorí ľudia sa ho nepokúsia pochopiť, ale trafia presne do živého a ešte z toho majú radosť. Takže áno, človek si vytvorí takú menšiu hrubšiu kožu. 

Doma ju ale nepotrebujem. Tam som normálna žena, niekedy samozrejme aj unavená žena, mama, manželka, ktorá nechce riešiť vôbec nič. Mám rada chvíle, keď nemusím nikoho presviedčať, argumentovať ani bojovať. Rodina, psy, mačky, obyčajný pokoj.

A keď už naozaj nevládzem, tak nehrám hrdinku. Myslím si, že aj toto by sme mali ženám dovoliť. Nemusíme byť vkuse len silné, výkonné, krásne, milujúce matky, úspešné profesionálky a ešte sa pri tom tváriť, že nás to nič nestojí. Niekedy jednoducho nevládzeme. A svet sa preto nezrúti.

Máte dvoch synov, vybudovali ste si kariéru v politike. Mnohé úspešné ženy denne bojujú s výčitkami, že nie sú dosť s deťmi alebo dosť v práci. Zažívate niekedy tento pocit viny a ako ste si ho v hlave upratali?

Samozrejme. Myslím si, že materská vina je jeden z najúspešnejších spoločenských produktov všetkých čias. Nech žena urobí čokoľvek, dá sa jej vysvetliť, že to robí zle.

Keď je doma s deťmi, niekto sa jej opýta, prečo sa nerozvíja. Keď pracuje, prečo nie je s deťmi. Keď má opatrovateľku, je zlá matka. Keď ju nemá a nestíha, mala si lepšie zorganizovať život.

Trvalo mi, kým som si uvedomila, že mojim deťom nemusím dať každú hodinu svojho života. Potrebujem im dať istotu, že ich milujem, že sa na mňa môžu spoľahnúť a že som tu pre nich, keď ma potrebujú.

A možno je pre synov nakoniec dobré aj to, že vyrastali s mamou, ktorá mala vlastnú prácu, ambície, názory a život. Žena predsa neprestáva byť človekom s vlastnými potrebami len preto, že porodí dieťa.

Výčitky mám občas stále, len im už neprikladali takú váhu a viem si racionálne vyvodiť aj pozitíva vzorov, ktoré dávam svojim chalanom. 

V politike aj v stĺpčekoch dlhodobo otvárate témy, ktoré slovenská spoločnosť stále vníma ako tabu, od interrupcií, cez reprodukčné zdravie až po menštruáciu. Prečo sa muži v oblekoch na Slovensku tak strašne boja ženskej anatómie a prečo Vás to stále baví s nimi riešiť?

Možno sa jej až tak neboja. Skôr ma fascinuje, s akou samozrejmosťou o nej rozhodujú.

Máme množstvo mužov, ktorí nikdy nezažili menštruáciu, tehotenstvo, pôrod ani strach z nechceného tehotenstva, ale veľmi presne vedia, čo by ženy mali robiť so svojím telom.

A vtedy mám potrebu do tej debaty vstúpiť.

Nie preto, že by ma bavilo donekonečna rozprávať o interrupciách alebo menštruácii. Oveľa radšej by som riešila fungovanie nemocníc, zdravotníctvo, ekonomiku či kvalitu verejných služieb. Ale keď niekto začne obmedzovať slobodu žien alebo z medicínskej otázky robiť ideologickú vojnu, nebudem ticho.

Zároveň mi prekáža aj druhý extrém. Práva žien podľa mňa neznamenajú, že ženy sú bezmocné obete, ktorým musí štát všetko zariadiť. Som za rovnosť príležitostí a práv, nie za predstavu, že ženy potrebujú osobitné zaobchádzanie len preto, že sú ženy.

Chcem jednoducho, aby dospelá žena mohla o svojom živote rozhodovať sama. Je zvláštne, že aj toto dokáže byť politicky kontroverzná myšlienka.

V magazíne Queendom razíme teóriu, že ženy by mali držať spolu. Realita v slovenskom verejnom živote je však často iná a ženy vedia byť k ženám najkrutejšie. Stretávate sa skôr so solidaritou od iných političiek, alebo zažívate tvrdú ženskú rivalitu?

Ja úprimne veľmi neverím téze, že ženy majú držať spolu len preto, že sú ženy.

Mám držať so ženou, ktorá presadzuje veci, s ktorými zásadne nesúhlasím, len preto, že máme rovnaké pohlavie? To by bolo trochu absurdné.

Ženy majú byť k sebe férové. To áno. Nemali by sme inú ženu ponižovať za výzor, materstvo, vek alebo súkromný život spôsobom. Ale takto by sme sa k sebe mali správať všetci,  bez ohľadu na pohlavie. 

Politická solidarita nemôže byť založená len na pohlaví. Môžem mať oveľa bližšie k mužovi, ktorý zdieľa moje hodnoty, ako k žene, ktorá ich popiera.

A áno, stretla som sa s krásnou solidaritou medzi ženami aj s veľmi tvrdými útokmi od žien. Rovnako ako medzi mužmi.

Možno by sme mohli ženy konečne prestať romantizovať aj démonizovať. Sme ľudia. Niektoré fantastické, niektoré príšerné a väčšina niekde medzi tým.

Od žien v politike sa očakáva, že budú bezchybne reprezentovať, no zároveň sú neustále pod drobnohľadom, rieši sa ich účes, kilá či oblečenie. Ako sa vyrovnávate s týmto vizuálnym tlakom a s pribúdajúcim vekom v prostredí, ktoré starnutie ženám neodpúšťa?

Bolo by neúprimné povedať, že mi je úplne jedno, ako vyzerám. Nie je. Som žena, rada sa pekne oblečiem, rada vyzerám dobre. Ale odmietam predstavu, že mojou povinnosťou je vyzerať v päťdesiatke na tridsať.

Starnutie je normálne. Alternatíva k nemu je navyše pomerne nepríjemná.

Samozrejme, ženy sú pod oveľa väčším vizuálnym drobnohľadom. Pri mužovi sa rieši, čo povedal. Pri žene sa ešte stihne rozobrať, čo mala oblečené, či pribrala, schudla, zostarla, dala si niečo urobiť alebo si naopak nič urobiť nedala.

Snažím sa k tomu pristupovať prakticky. Chcem sa vo svojom tele cítiť dobre a chcem sa sama sebe páčiť. Ale nechcem stráviť polovicu života bojom proti biologickému faktu, že čas plynie.

Mimochodom, veľmi sa mi páčia ženy, ktoré s vekom získajú väčšiu slobodu. Menej sa pýtajú, či sa niekomu páčia, a viac, či sa páči život im.

Hovorí sa, že finančná nezávislosť je pre ženu tou najväčšou slobodou. Vy ste podnikali ešte pred politikou. Čo pre Vás osobne znamenajú peniaze? Učíte svojich synov, ako sa správať k ženám, ktoré zarábajú viac ako muži?

Peniaze pre mňa nie sú cieľ. Sú sloboda.

Sloboda povedať nie. Sloboda odísť zo zlého vzťahu. Zmeniť prácu. Postaviť sa šéfovi. Nepýtať si od niekoho povolenie na vlastný život.

Preto považujem ekonomickú nezávislosť žien za veľmi dôležitú.

A presne toto sa snažím odovzdávať aj svojim synom. Žena nie je menej ženská, keď zarába viac. A muž nie je menej muž, keď jeho partnerka zarába viac ako on.

Vzťah nie je účtovnícka súťaž o to, kto má vyššiu výplatu.

Oveľa dôležitejšie je, či sa tí dvaja rešpektujú, či sa vedia dohodnúť a či obaja nesú zodpovednosť za spoločný život.

A dcéram by som zase hovorila: majte vlastné peniaze. Nie preto, že nemáte veriť mužom. Ale preto, že dospelý človek by mal byť schopný stáť na vlastných nohách.

Na sociálnych sieťach ukazujete obrovskú odvahu ísť občas aj hlavou proti múru. Ktoré rozhodnutie vo Vašom živote bolo pre Vás najväčšou osobnou revolúciou, kedy ste zariskovali všetko, no dnes si za to tlieskate?

Asi by som nepovedala, že existuje jeden moment, keď som zariskovala úplne všetko.

Ale veľkou skúškou pre mňa bolo rozhodnutie nezmeniť svoje názory len preto, aby som mala jednoduchší politický život.

Keď sa prostredie okolo vás zmení a zrazu zistíte, že ľudia, s ktorými ste roky niečo budovali, smerujú úplne inam, máte dve možnosti. Prispôsobiť sa a zachovať si pohodlie alebo zostať pri tom, čomu veríte, aj keď neviete, čo bude ďalej.

Ja som si vybrala druhú možnosť.

Stálo ma to politický domov a istotu, ale spätne by som to nemenila. Funkcie a kandidátky sú dočasné. Musieť sa každé ráno pozerať sama na seba je podstatne dlhodobejší projekt.

A možno práve toto je moja osobná revolúcia. Čím som staršia, tým menej som ochotná žiť život podľa toho, čo odo mňa očakávajú ostatní.

Kritici Vám občas vyčítajú, že namiesto hľadania širokého politického konsenzu sa až príliš zameriavate na vyostrené kultúrne témy a hlučné diskusie. Kde je pre Vás hranica medzi úprimným bojom za práva žien a politickým marketingom, ktorý Vám generuje titulky v médiách?

Tá výčitka je čiastočne fér a čiastočne úplne mimo.

Fér je v tom, že každý politik vie, že konflikt priťahuje pozornosť. Keby som tvrdila, že o tom neviem, klamala by som.

Ale nesúhlasím s predstavou, že kultúrne témy vyťahujem ja. Väčšinou ich vyťahujú práve tí, ktorí chcú ženám niečo zakázať alebo obmedziť, a odo mňa sa potom očakáva, že budem ticho, aby som náhodou „nepolarizovala“.

To neurobím.

Ak niekto siahne na právo ženy rozhodovať o vlastnom tele, budem sa ozývať, aj keby z toho nebol jediný titulok.

Zároveň však nechcem, aby politika bola len nekonečná kultúrna vojna. Pre mňa sú kľúčové zdravotníctvo, fungovanie štátu, ekonomika, efektívne používanie verejných peňazí a osobná sloboda.

Hranica je pre mňa celkom jednoduchá. Nikdy by som nepresadzovala niečo, čomu neverím, len preto, že to dobre funguje na sociálnych sieťach.

A keď niečo presadzujem, musí za tým byť argument. Nie nadpis.

Keby ste sa dnes mohli vrátiť v čase a stretnúť svoje 18-ročné ja, to dievča, ktoré ešte netušilo, aká divoká cesta ho v živote čaká, čo by ste mu dnes pošepkali do ucha? A čo by ste na základe svojich skúseností odkázali slovenským ženám, ktoré hľadajú odvahu urobiť vo svojom živote dôležitú zmenu?

Svojmu osemnásťročnému ja by som asi povedala: Neboj sa tak veľmi toho, čo si o tebe budú myslieť ostatní. Väčšina ľudí aj tak oveľa viac rieši sama seba než teba.

A ešte jednu vec: nemusíš mať celý život naplánovaný.

Ja som robila rôzne veci, študovala som, podnikala, pracujem ako zdravotná sestra, išla som do politiky. Nie všetko malo od začiatku dokonale premyslenú trajektóriu. A práve to je na živote možno najzaujímavejšie.

Ženám, ktoré dnes rozmýšľajú nad veľkou zmenou, by som povedala najmä toto: nečakajte na moment, keď sa prestanete báť.

Odvaha podľa mňa neznamená nemať strach. Znamená urobiť vec aj napriek nemu.

Ale zároveň by som nedávala lacné motivačné rady typu „stačí veriť svojim snom“. Nestačí. Treba premýšľať, pripraviť sa, mať plán B, ideálne aj vlastné peniaze a ľudí, ktorým dôverujete. A potom vykročiť.

Pretože niekedy je oveľa horšie zostať ďalších desať rokov v živote, o ktorom už dnes viete, že ho nechcete žiť.

Foto: Archív IG @jankabittociganikova