Feminizmus, ktorý sa bojí vlastného mena

Existuje zvláštny druh žien. Spoznáte ich ľahko. Majú v bio na Instagrame citát od Simone de Beauvoir (samozrejme bez uvedenia zdroja), v stories zdieľajú „hlboké myšlienky“ na tému rovnosti a v každej debate o vzťahoch zásadne vysvetľujú, že oni nie sú feministky. Len náhodou hovoria presne to isté, len to volajú inak.

Feminizmus je pre ne slovo, ktoré páchne, asi ako tofu v chladničke niekoho cudzieho. Nikto presne nevie prečo, ale isté je, že sa mu treba vyhýbať. Preto ho balia do citátov, anekdot a „životných skúseností“. Ako keby rovnosť bola prijateľná len vtedy, keď sa tvári, že je to osobný názor, nie ideológia.

Tieto ženy chcú rovnosť. Ale takú… selektívnu.

Rovnosť v tom, že žena môže byť silná, nezávislá, kariérne ambiciózna. Rovnosť v tom, že môže hovoriť nahlas, presadzovať sa a mať názor. Ale rovnosť pri platení účtu? To už znie príliš radikálne. To už je zrazu „neženské“.

Lebo predsa: „Ja chcem byť rovnocenná, ale keď muž neotvorí dvere, tak to nie je chlap.“

Rovnosť áno, ale nech stále prší len na jednu stranu dáždnika.

Je to ako chcieť byť vegán, ale len pokiaľ ide o Instagram. V reštaurácii si dáte steak, ale dôležité je, že viete citovať osobnosti z Wikipedie či dokumentu na Netflixe. Obsah je vedľajší, imidž je kľúčový.

A presne tak funguje aj tento „nefeminizmus“. Tvrdia, že im ide o prirodzenosť, o slušnosť, o „energiu muža a ženy“. Len akosi vždy tá energia končí pri tom, že muž má konať a žena vyberať, čo sa jej práve hodí.

Feminizmus prezlečený za bosorku

Muž má držať dvere, platiť večeru, chrániť, niesť zodpovednosť. Žena má slobodu, voľbu, nezávislosť, ale bez účtov a nepríjemností. Rovnosť ako bufet: vezmem si, čo mi chutí, zvyšok nech si niekto iný zje.

A keď niekto povie: „To, čo opisuješ, je feminizmus,“ okamžite nasleduje panika.
Nie, nie, nie. Feminizmus je predsa niečo extrémne. Feminizmus sú ženy, ktoré nenávidia mužov. Feminizmus je agresívny, hlučný, neatraktívny. Aspoň podľa mýtov, ktoré sa recyklujú rovnako dlho ako tie citáty na Pinterestoch.

Lenže realita je nudnejšia.

Feminizmus nie je o tom, že žena nechce, aby jej muž otvoril dvere. Je o tom, že to nie je jeho povinnosť. Je o možnosti, nie o príkaze. O voľbe, nie o očakávaní.

Ironické je, že ženy, ktoré sa najhlasnejšie dištancujú od feminizmu, často profitujú presne z toho, čo feminizmus priniesol. Môžu študovať, pracovať, rozhodovať o sebe, odísť zo vzťahu, nebyť definované len manželstvom. Ale keď príde na pomenovanie zdroja týchto výhod, nastáva kolektívna amnézia.

Je to ako používať Wi-Fi a nadávať na internet.

Aby bolo jasno, je úplne v poriadku, ak žena chce, aby jej muž otvoril dvere. Je v poriadku, ak sa jej páči tradičná galantnosť. Problém nevzniká v preferencii, ale v popieraní. V tom, že sa rovnosť berie ako nárok, nie ako zodpovednosť.

Rovnosť totiž nie je o tom, že muž zaplatí a žena poďakuje. Je o tom, že obaja majú možnosť zaplatiť a dohodnú sa, ako chcú fungovať. Bez ideologických únikov a bez potreby tváriť sa, že to celé „nemá nič spoločné s feminizmom“.

Možno by sme si mali priznať jednoduchú vec: feminizmus nemusí byť sexy slovo. Nemusí byť instagramovateľný. Ale ak žijeme jeho dôsledky, bolo by fér prestať sa tváriť, že sme sa k nim dostali náhodou.

Lebo rovnosť, ktorá sa bojí vlastného mena, je len pohodlie prezlečené za filozofiu.