Tanculienka je pre deti symbolom radosti, pohybu a smiechu. Na pódiu rozdáva energiu, ktorú okamžite cíti celé publikum. Kto je však Petra Kováčová v momentoch, keď zíde z pódia, stíchne hudba a reflektory zhasnú? V otvorenom rozhovore hovorí o autenticite, vzťahu, práci s emóciami, cestovaní aj o tom, prečo sa dnes už nesnaží byť „taká, aká má byť“, ale jednoducho taká, aká práve je.
Tanculienka je pre deti jasná energia a radosť, ale kto je Petra, keď zídeš z pódia a stíchne hudba?
Uvedomila som si pri tejto otázke, že nielen ja Peťa ako osoba sa vyvíjam, rovnako tak aj postava Tanculienky. Kedysi bola Tanculienka síce vždy hravá, ale vždy bola tá, ktorá sa snažila byť pokojnejšia, stále múdra, láskavo prísnejšia, napomínajúca, ako keby mala nad sebou trochu kontrolu aj v humore, prejave a snažila sa aby bolo všetko úhľadné, správne, tak ako má byť.
Myslím, že sa postupne zmenila, pretože teraz je často tou bláznivejšou, voľnejšou. To isté by som povedala i o mne samotnej ako o Peti.
Chcem byť sama pre seba stále tou najautentickejšou a dávať von to, čo vo mne skutočnosti je, to moje pravé ja.
Dnes už o sebe viem, po rokoch práce na sebe, že som jedna temperamentná, veselá osoba, ktorá miluje humor, ktorá je trošku i drzá, ale tiež i empatická. Niekedy energetická a milujúca voľnosť, inokedy najpokojnejšie kľudné more. Raz úplne plytká a raz zase žena, ktorá si uvedomuje samu seba, má sa rada, je hlboká duchom, vnímavá a pokojná.
Teda keď zídem z pódia som taká, aká cítim byť. Niekedy sama v sebe, pokojná a inokedy zase plná energie. Čiže snažím sa byť tou, tým odtieňom a podobou mňa, ktorú práve cítim.
S Marekom ste nielen umelecká dvojica, ale aj manželia. Čo je pre teba najväčšia výzva a zároveň najväčší dar spoločnej práce s niekým, koho miluješ?
Myslím si, že keď sa dvaja ľudia milujú je to najdôležitejšie, avšak nemálo dôležité je i to aký silný, výživný je vzťah medzi nimi. Často počúvam, že to ľudia obdivujú, hovoria, že sa to nedá byť spolu aj doma aj v práci, 24 hodín spolu, či si nelezieme na nervy. Popravde, nelezieme.
Je to tá najlepšia vec.
Samozrejme v práci sa obaja predovšetkým sústredíme na prácu a veci okolo toho a doma je to zase úplne niečo iné. Ale považujeme to za najväčší dar, byť spolu 24/7. Čiže, absolútne tejto otázke nikdy nerozumiem.
Tým, že Marek je pre mňa partner, najlepší kamarát a dokonca aj vzor, v rámci toho, ako človek dokáže na sebe vo svojom živote pracovať, ako vníma život, tak nemá mi to prečo liezť na nervy. Som šťastná, že môžem tráviť chvíle s človekom, s ktorým sa neustále mám o čom rozprávať, s ktorým ma baví všetko zdieľať, s ktorým sa zároveň od seba veľa učíme a jednoducho si rozumieme.
Teda najväčší dar je ten pre mňa, že tento človek zdieľa so mnou dni a tým mi rozumie. Paradoxne v práci sme ako keby najmenej duchovne spolu, ale doma si to maximálne užívame. Ale i tam máme každý svoj priestor. A najväčšia výzva? Fú, neviem. Asi, keď je veľké pracovné nasadenie, tak nemáme veľmi priestor na naše dlhé rozhovory o všetkom ale o ničom 😀 a skôr sme v energii kolegov, ale to je minimálne.
Denne si obklopená detskými emóciami, radosťou aj chaosom. Čo ťa práca s deťmi naučila?
Naučila ma, že i ja som niekedy taký malý chaos, ale taký milý, malý 😀 ale iba navonok a že vždy vo mne je ten najväčší pokoj. Detské emócie sú na začiatku veľmi spontánne, avšak každý jeden deň ako rastú sa približujú k emóciám, ktoré sa naučili, odpozorovali, neuvedomelo prebrali.
Avšak vždy jediné, čo im je stále najprirodzenejšie je túžba po smiechu, hre, radosti. A sú spontánne. To je to najdôležitejšie.
Ich nezaujíma sledovať nejaký harmonogram dňa, podľa ktorého musia ísť ako my dospelí, aby všetko stihli, urobili. Keď sa spýtaš dieťaťa, čo ide teraz robiť- skoro každé odpovie- neviem. A to je presne to, čomu sa učím, uvoľniť tlak na seba , aby sa slovo musím, nemuselo opakovať v mojom živote, nie každý deň.
Máš veľmi aktívnu prácu a veľa energie ide smerom von k deťom aj publiku. Čo ti pomáha spomaliť a dobiť baterky, keď potrebuješ byť chvíľu len sama sebou?
Je sranda, že najviac dobijem baterky cestovaním po svete. Ale ani tam nie sme typy, ktoré ležia na pláži a nič nerobia. 20 000 krokov za deň, úplný štandard 😀 ale psychicky to veľmi upokojuje a regeneruje. Musím sa priznať, že mám veľmi vysokú hranicu fyzickej únavy. To znamená, že zvládnem veľmi veľa a nepociťujem únavu tela. A to aj preto, že cca 4 až 5x do týždňa cvičím každé ráno. Ja mám veľa energie.
Viem byť skôr unavená psychicky. Keď cítim tlak a neslobodu, keď nemám na seba čas, vtedy začínam byť unavená, no ale práve v tom mi pomáha cestovanie. Okrem iného, zaujímam sa o duchovný rast, meditácie, joga, pozerám seriály, chodím s naším psom Kevinom na prechádzky. Rada skúšam nové recepty a rada spím. Nepoznám slovo – nudiť sa. Neviem, naozaj, čo to je?
Na sociálnych sieťach pôsobíš uvoľnene a úprimne. Ako si nastavuješ hranice medzi tým, čo zdieľaš verejne, a tým, čo si nechávaš len pre seba?
To čo pridávam na sociálne siete, sú skôr moje dni, keď cestujem, vtedy pridávam najviac – tesne pred spánkom 😀 Nerobím to preto, že sa chcem ukazovať, kde všade som, čo všetko úžasné jem a ako nám je dobre. Robím to z pár iných dôvodov. Mne sa veľmi na jednej strane páči zdieľať veci o cestovaní, strašne ma to baví, pretože milujem túto planétu, veď je mojim domovom, plus tá rôznorodosť, to som jednoducho ja.
Mne sa akože úplne úprimne najviac páči vždy všade 😀
Pretože my tie pekné veci tam chceme vidieť, sme na ne nastavení, my sme nastavení a veríme tomu, že vždy stretávame len ľudí, ktorí sú dobrí a pomôžu nám.
Cítim potrebu ukázať ľuďom, že sa netreba báť, netreba hneď myslieť na najhoršie, netreba odsudzovať krajiny, iných ľudí, vyhadzovať tisícky peňazí za dovolenku, kde len ležíte – to môžete doma. A v podstate zadarmo.
My neukazujeme v našich profiloch žiadne luxusné ubytovania a neviem, čo všetko, skôr ukazujeme naozaj náš reálny pocit, radosť a presne tú detskú radosť, niekedy aj z jednej palmy. My sme tam vždy hostia, ktorí sa prispôsobia danej krajine a ideme v ich tempe, v ich podmienkach a režime pulzovania krajiny.
Myslím, že tam som najbližšie k svojej detskosti a skutočnej podstate. A zverejňujem tieto príspevky možno i pre ľudí, ktorí chcú , ale naozaj majú obavu alebo predsudky.
Na jednej z posledných ciest sme boli v Indii, čo som sa načítala predtým o tom, že budem mať tráviace problémy úplne sto percentne, že ten neporiadok je hrozný. Že sú tam samé podvody na turistov a špina a podobne. Keď si to teraz zhodnotím tak vám poviem: Dodržiavala som základné pravidlá krajiny, počúvala samu seba a už teraz rozmýšľame, kedy dáme ďalšiu časť Indie, kde sme ešte neboli. Samozrejme, nemáme zavreté oči, vidíme aj neporiadok i cítime smrad, ale ako cestovatelia ideme do hĺbky – prečo to tam tak funguje.
Nesúdime, len pozorujeme…
Ja som po všetkých komentároch mala predsudky voči tuk tuk vodičom 😀 nakoniec v našom prípade to boli len predsudky 😀 zbytočné. A možno raz prinesiem ľuďom novinku v rámci cestovania, ale na tom sa ešte len pracuje v mojej hlave. Nápad je, ale priznám sa, som trochu lenivá:-D
Deti ťa vnímajú ako rozprávkovú postavu, rodičia ako niekoho, komu môžu dôverovať. Cítiš niekedy zodpovednosť za to, aký odkaz cez Tanculienku odovzdávaš?
Priznám sa, v dnešnej dobe ťa ľudia hneď ohodnotia, odpíšu, dajú ti zodpovednosť za niečo, za čo ty zodpovedať nemáš, odsúdia, kritizujú a liečia si svoje rany cez životy druhých. To znamená, že nesiem zodpovednosť iba sama voči sebe za svoj život a svoje rozhodnutia, ktoré si vyberám.
Rodič je ten, ktorý má zodpovednosť a povinnosť za svoje deti a ten rozhoduje o tom, čo deťom na internete ukáže a čo nie.
Je to jeho zodpovednosť. Zverejňujem veci z môjho života, za ktorými si plne stojím a ktoré sú odrazom toho, čo žijem.
Keď sa obzrieš späť na začiatky Smejka a Tanculienky, je niečo, čo by si dnes urobila inak alebo naopak, na čo si mimoriadne hrdá?
Neurobila by som nič inak, nad takouto otázkou sa úprimne ani nejdem zamýšľať, pretože by to bola len polemika:-D je to ako to je. Sú momenty, ktoré by som možno inak riešila s týmto nastavením seba samej ako pred rokmi a určite aj o pár rokov nastanú ďalšie okamihy, ktoré budem inak riešiť. Som vďačná za všetko čo ma doviedlo až sem.
Na čom momentálne pracujete a aké nové projekty chystáte, na čo sa môžu deti aj rodičia v najbližšom období tešiť?
Teraz máme predstavenie Hviezdne hity – oslavujeme na ňom 10 rokov fungovania Smejka a Tanculienky. Plány sú, ale ešte nič neprezradím, na to je ešte veľmi skoro. Sledujte náš Instagram a Facebook a samozrejme môžete aj môj profil na instagrame a určite sa všetko v pravý čas dozviete .
Je niečo, čo si si ako žena v priebehu rokov uvedomila a dnes by si to rada posunula ďalej ženám, ktoré sa snažia žiť autenticky a po svojom?
Milé dievčatá a ženy, možno to čo cítime, to, aké myšlienky nám chodia hlavou, možno to nie sme skutočné my. Možno je to len odraz rokov, keď sme sa museli naučiť nejak sa správať, byť niekým, o kom si myslíme, že teraz sme to my.
Keby som vám mala odkázať jednu jedinú vec z mojej skúsenosti bolo by to toto:
Doprajte si čas pre seba, v tichu sa počúvajte. Dá sa to, i keď na chvíľu, kto chce, zariadi si to tak. Žiadne výhovorky. Je to váš život. A nezabúdajte na malé dievčatko, ktorým ste boli a mali ho v sebe – na to, po čom túžilo a čo chcelo – to vo vás drieme, tak sa skúste k nemu priblížiť a verte, aj život sám vás potom priblíži k vašim snom a víziam, ani nebudete vedieť ako…..
Za nádherný rozhovor a odkaz ženám Peti ďakujeme a zo srdca jej prajeme, nech ostane taká, aká je, pretože je úžasná.
