Odvaha neznamená mať „gule“

Rozhodneš sa postaviť tomu večne manipulujúcemu šéfovi. Odišla si zo vzťahu, kde sa ti už dlhé mesiace dýchalo ako cez igelit. Povedala si staršiemu členovi rodiny: „Prepáč, ale toto si ku mne už nebudeš dovoľovať.“ Možno to nikto nevidel. Možno ti za to ani nikto nezatlieskal. Alebo trebárs ti dokonca povedali: „Ty máš ale gule!“

Lenže… fakt chceme, aby bola naša odvaha prirovnávaná k niečomu, čo je v skutočnosti extrémne citlivé a stačí jemný kopanec, aby sa majiteľ zvíjal na zemi a prosil o ľad? Ako je možné, že sme si za symbol sily a výdrže zvolili práve tento mužský orgán?

A hlavne — odvaha sa nedeje len vo veľkých gestách.

Nemusíš stáť na pódiu či búchať do stola. Niekedy úplne stačí rozhodnúť sa, že prestaneš držať ústa tam, kde si ich doteraz držala. Že si začneš všímať, kedy hovoríš „áno“, aj keď v tebe kričí všetko „nie“. Alebo že si dovolíš nebyť k dispozícii. To, že si uznáš, že tvoje potreby majú váhu, aj keď nie sú nijako výnimočné.

No a niekedy je to len o tom, že si konečne všimneš svoje vlastné vzorce. Tie tiché, automatické. Tie, ktoré ťa držia v kruhu, v ktorom nevedomky krúžiš roky. No a jedného dňa – možno v utorok popoludní medzi kávou a pracovným callom – si povieš: „Dosť.“ A vystúpiš.

To sú tie tiché odvahy. Nenápadné, ale o to viac zásadné.

Ale teda keď už sa bavíme o sile, tak ak už niečo chceme vyzdvihnúť ako metaforu odolnosti, tak maternica je ten orgán, ktorý by si to zaslúžil najviac.

Nie preto, že je ženský. Ale pre toto:

Vytlačí z teba v kľude melón veľkosti dieťaťa, potom sa zase stiahne. A zvládne to znova. A znova. Niekedy sa s ňou život nemazná. Bolesť, cysty, endometrióza, potraty, PMS, krvácania. Poznáme to. Je to surové, ale je to pravda.

Toto nie je feministický článok. Toto je obyčajné uznanie faktov. Nie sme silné preto, že sme ženy. Sme silné, pretože prechádzame vecami, ktoré si málokto všimne. A stále v sebe máme kapacitu milovať, dýchať, žiť ďalej.

Takže nabudúce, keď budeš cítiť, že robíš „len“ malý krok – napríklad, nepôjdeš na rodinný obed, kde ťa vždy ponižujú, alebo sa ozveš, keď ti niekto na poradách stále skáče do reči – nezľahčuj to.

Nehovor si, že to nič nie je. Je to všetko.

A ak už niekomu chceš zložiť poklonu za odvahu, skús:
„Tá má ale maternicu.“
Lebo rešpekt si zaslúži výdrž. Nie gule.

A to je tá odvaha!