Koľko z toho, čo si myslíme, je vlastne naše?

Je zvláštne, ako málo premýšľame nad tým, odkiaľ vlastne pochádzajú naše názory. Nie tie veľké, ktorými sa radi identifikujeme, ale úplne obyčajné presvedčenia, podľa ktorých si skladáme každodenný život.

Čo je úspech, čo je normálne, ako by sa mala správať žena, kedy je človek dosť produktívny, koľko by mal zarábať, ako má vyzerať vzťah, rodičovstvo alebo dokonca náš vlastný vzhľad. Mnohé z toho sme si nikdy vedome nevybrali. Jednoducho sme to niekde cestou prevzali.

Od rodičov, partnerov, kamarátov, učiteľov, kolegov, kultúry, reklamy, sociálnych sietí. Niektoré predstavy sme prebrali ešte v detstve a dnes ich považujeme za svoju prirodzenosť. Iné sme si vytvorili neskôr, často preto, aby sme niekam patrili alebo aby sme boli prijatí. Človek je v tomto zvláštne prispôsobivý. Dokáže si z cudzej vety postupne vytvoriť vlastné presvedčenie a po rokoch už ani nevie, že pôvodne nebolo jeho.

Možno si niekto celý život myslí, že musí byť výkonný, pretože v jeho rodine sa oddych vždy považoval za lenivosť. Iná žena môže mať pocit, že musí byť neustále milá, pretože sa kedysi naučila, že nesúhlas znamená konflikt. Niekto sa bojí hovoriť o peniazoch, pretože vyrastal v prostredí, kde sa o nich nehovorilo. Ďalší má potrebu všetko zvládnuť sám, pretože si spojil pomoc s neschopnosťou. Časom už tieto pravidlá nepôsobia ako pravidlá. Vyzerajú ako charakter.

A práve v tom je to zaujímavé.

Často si myslíme, že sme sa rozhodli, hoci sme sa v skutočnosti iba prispôsobili tomu, čo sme dlho pozorovali okolo seba. Potom podľa toho robíme rozhodnutia, vyberáme si vzťahy, prijímame alebo odmietame pracovné príležitosti, nastavujeme si hranice a vytvárame predstavu o tom, čo si zaslúžime.

Veľkú úlohu pritom zohráva aj predstava o tom, čo si o nás myslia ostatní. Dokážeme stráviť neuveriteľné množstvo času rozhodovaním podľa ľudí, ktorí pri tom rozhodovaní vôbec nie sú. Predstavujeme si, ako bude vyzerať naše rozhodnutie, čo si o ňom niekto pomyslí, či nebude pôsobiť príliš odvážne, príliš jednoduché, príliš ambiciózne alebo naopak málo ambiciózne. Niekedy dokonca odmietneme niečo, čo chceme, len preto, že sme si v hlave vytvorili reakciu človeka, ktorý by s tým možno v skutočnosti nemal vôbec problém.

Takto si postupne vytvárame život podľa publika, ktoré možno ani nesedí v hľadisku.

Najväčší paradox je, že od seba potom očakávame veci, ktoré by sme od nikoho iného nevyžadovali. Máme predstavu, že by sme mali byť pokojné, sebavedomé, výkonné, dobré partnerky, dobré matky, dobré dcéry, dobré kamarátky a zároveň mať vlastný život, vlastné ambície, dostatok času na seba a ešte pri tom vyzerať, akoby nás to všetko vôbec neunavovalo.

Keď sa nám to nedarí, problém nehľadáme v absurdnosti tých očakávaní, ale v sebe.

Možno preto stojí za to občas nesnažiť sa na sebe niečo opravovať, ale jednoducho preskúmať, čo všetko sme si v sebe uložili. Ktoré presvedčenia sú skutočne naše a ktoré iba opakujeme. Ktoré ambície vznikli z túžby a ktoré zo strachu, že nebudeme dosť. Ktoré rozhodnutia robíme preto, že ich chceme, a ktoré preto, že by sa páčili niekomu inému.

Nie je pritom potrebné všetko zo svojho života vyhodiť a začať od nuly. Niektoré prevzaté hodnoty môžu byť presne tie, ktoré chceme mať. Rozdiel je v tom, že ich už nemusíme nasledovať automaticky. Môžeme si ich znovu vybrať.

Možno dospelosť nie je len o tom, že si konečne vytvoríme vlastný názor. Možno je aj o schopnosti pristihnúť sa pri vlastnej myšlienke a na chvíľu sa zastaviť pri otázke, odkiaľ sa vo mne vlastne vzala.

Pretože nie všetko, čo máme v hlave, tam patrí.

A možno jednou z najväčších foriem slobody nie je vedieť presne, kým sme, ale postupne zisťovať, kým už byť nemusíme.