Keď vám choroba zo dňa na deň vezme kontrolu nad telom: Pocit bezmocnosti, ktorý sa nedá opísať slovami

Zdrvujúca diagnóza, strata zamestnania, nepočúvajúci systém a boj s neustálou bolesťou. Keď človeka dlhodobá choroba nadlho odstrihne od bežného života, ocitá sa v situácii, ktorú si zdravý človek len ťažko vie predstaviť. Autorka otvorene opisuje chvíle hlbokého zúfalstva, kedy zostala bez príjmu a pomoci, a ukazuje, ako v sebe napriek všetkému našla silu nevzdať sa a začať odznova. Prečítajte si rozhovor s Gabrielou, ktorá sa na nás obrátila, aby sa podelila o svoj príbeh.

Aká bola Vaša prvá reakcia, keď ste si uvedomili, že Vás choroba nadlho odstrihne od bežného života aj od práce?

Keď som sa vrátila z nemocnice, spočiatku som si ešte naplno neuvedomovala, čo všetko sa v mojom živote zmenilo. Až postupne mi začalo dochádzať, aká vážna je moja situácia. Že sa nedokážem sama o seba postarať tak, ako som bola celý život zvyknutá. Že sa nemôžem jednoducho vrátiť do práce a pokračovať v živote, ktorý som dovtedy poznala.

Pre mňa to bolo niečo nesmierne ťažké, pretože som bola celý život zvyknutá spoliehať sa sama na seba. Vždy som si dokázala so všetkým nejako poradiť, nájsť riešenie, prekonať problémy. A zrazu som sa ocitla v situácii, v ktorej som bola úplne bezmocná. Nech som akokoľvek chcela, nedokázala som to zmeniť.

Ten pocit zúfalstva, bezradnosti a absolútnej bezmocnosti sa ani nedá opísať slovami. Najhoršia bola tá neistota. Nevedela som, čo bude so mnou, ako budem ďalej žiť, či sa ešte niekedy dokážem vrátiť do normálneho života. Zrazu som nemala pod kontrolou ani vlastné telo, ani svoju budúcnosť.
A práve to bolo pre mňa asi najťažšie. Uvedomiť si, že hoci som celý život dokázala bojovať a postaviť sa každej prekážke, teraz som sa ocitla v situácii, ktorú nedokážem vyriešiť len svojou vôľou a odhodlaním.

Bol to jeden z najhorších pocitov, aké som kedy zažila. A úprimne, takú bezmocnosť a zúfalstvo by som nepriala zažiť nikomu.
Extrémne náročne – slovami sa nedá vyjadriť to zúfalstvo a bezmocnosť, ktorú som prežívala a keď si na ten deň spomeniem je to hrozný pocit.

Ako sa k Vašej dlhodobej PN-ke postavil zamestnávateľ? Podržal Vás, alebo Vám rýchlo ukázal dvere?

Už predtým, ako som skončila v nemocnici, som cítila, že s mojím zdravotným stavom niečo nie je v poriadku. Nevedela som presne, čo sa deje, ale uvedomovala som si, že niečo nie je tak, ako má byť. Preto som sa ešte v tom období obrátila na zamestnávateľa s otázkou, či by sme sa vedeli dohodnúť na práci z domu, teda na home office. Chcela som naďalej pracovať,len som potrebovala trochu prispôsobiť pracovné podmienky svojmu zdravotnému stavu. Žiaľ, takáto možnosť nebola.

Následne sa môj zdravotný stav skomplikoval a všetko sa zmenilo prakticky v priebehu jedného dňa.
Nikto v tej chvíli nevedel povedať, ako dlho budem práceneschopná, kedy sa budem môcť vrátiť do práce a či to môj zdravotný stav vôbec umožní.

Keďže som mala pracovnú zmluvu na dobu určitú, po uplynutí dohodnutého obdobia sa môj pracovný pomer skončil. Vnímala som to ako pochopiteľné, keďže ani ja sama som nevedela kedy a či sa budem môcť ešte vrátiť naspäť.
V tom čase bolo pre mňa najdôležitejšie moje zdravie.

Cítili ste v tomto ťažkom období nejakú reálnu podporu od štátu, alebo ste boli odkázaná len sama na seba?

Úprimne povedané, zo strany štátu som prakticky žiadnu reálnu pomoc nepocítila. Počas práceneschopnosti máte nárok na nemocenské dávky spravidla maximálne 52 týždňov, ale čo potom? Čo má robiť človek, ktorý sa ani po roku nedokáže zdravotne zotaviť, nemôže sa vrátiť do práce a nemá z čoho žiť?

Našťastie som mala ešte jednu vec, ktorá mi v tom období výrazne pomohla. Ešte pred ochorením som si platila súkromné poistenie, v rámci ktorého som mala pripoistenú aj práceneschopnosť. A práve vtedy sa ukázalo, aké dôležité bolo, že som na takéto zabezpečenie myslela vopred. Počas prvého roka PN som vďaka tejto poistke dostávala ďalšie finančné prostriedky, ktoré mi pomáhali aspoň čiastočne vykryť výpadok príjmu a zvýšené výdavky spojené s ochorením.

Keď je človek vážne chorý, nejde totiž len o bežné životné náklady. Neustále návštevy lekárov, vyšetrenia, preprava taxíkmi, pretože váš zdravotný stav vám neumožňuje prepravovať sa iným spôsobom, predstavujú obrovskú finančnú záťaž. A tieto výdavky sa veľmi rýchlo nazbierajú. Práve vďaka pripoisteniu PN som mala aspoň o niečo vyšší príjem a dokázala som tieto náklady lepšie zvládať.

Lenže aj toto poistenie malo svoje časové obmedzenie. Platí na obdobie jedného roka práceneschopnosti. A keď tento čas uplynul, skončil sa aj tento zdroj príjmu. Zdravotné problémy však zostali a s nimi aj výdavky, ktoré choroba prináša.
Po čase som si podala žiadosť o invalidný dôchodok a absolvovala som aj posudkové konanie. Tam som však narazila na ďalší problém. Mám pocit, že systém posudzuje diagnózy predovšetkým podľa tabuliek, ktoré nedokážu dostatočne zohľadniť skutočný zdravotný stav človeka a jeho každodenné obmedzenia.

V mojom prípade išlo o neuroboréliózu, ktorá mala vážne následky na moje zdravie. Podľa toho, ako som pochopila posudzovanie svojej diagnózy, sa akoby predpokladalo, že človek dostane liečbu a uzdraví sa. Lenže moja realita bola úplne iná.
Takmer rok som zápasila so zdravotnými problémami bez toho, aby mi bola poskytnutá včasná a dostatočná zdravotná starostlivosť. Viacerí lekári sa neskôr zhodli, že som mala veľké šťastie a že keby sa môj zdravotný stav riešil správne už na začiatku, nemusela som skončiť s takými vážnymi následkami. O to ťažšie je pre mňa zmieriť sa s tým, že dnes nesiem dôsledky situácie, ktorej sa možno dalo predísť.

Žiadosť o invalidný dôchodok mi napokon zamietli. Čo ma však zarazilo najviac, bolo to, že v posúdení sa podľa môjho názoru sústredili na úplne iný zdravotný problém, než pre ktorý som o invalidný dôchodok žiadala.
A tak som sa ocitla v situácii, keď som pre svoj zdravotný stav nedokázala pracovať, ale zároveň som nemala nárok na invalidný dôchodok. Je veľmi ťažké pochopiť, ako má človek v takejto situácii vôbec existovať.

Momentálne poberám dávku v hmotnej núdzi, čo je v podstate jediná finančná pomoc, ktorú teraz od štátu dostávam. Lenže aj dostať sa k informáciám o tom, na akú pomoc máte nárok, je neuveriteľne náročné. Nikto vás poriadne neusmerní, nevysvetlí vám všetky možnosti a často máte pocit, akoby ani samotné inštitúcie nevedeli, kam vás majú nasmerovať.
Až teraz sa mi podarilo získať kontakt na organizáciu, ktorá pomáha ľuďom v náročných životných situáciách. Mala by mi pomôcť zorientovať sa v možnostiach sociálnej pomoci a vybaviť potrebné dokumenty, aby som prípadne mohla získať aj určitú formu pomoci v domácnosti.

Pretože práve to je niečo, čo veľmi potrebujem. Môj zdravotný stav mi stále neumožňuje zvládať všetko samostatne, no vzhľadom na dlhodobý výpadok príjmu si jednoducho nemôžem dovoliť platiť súkromnú pomoc. Keď človek nemá príjem, z čoho ju má zaplatiť?

Zatiaľ neviem, či sa mi podarí takúto pomoc získať. Som však rada, že som sa aspoň dostala k niekomu, kto by mi mohol poradiť. Mrzí ma len, že som sa k týmto informáciám musela dopracovať sama, namiesto toho, aby ma na dostupné možnosti upozornili lekári alebo príslušné inštitúcie.

Najsmutnejšie na tom celom je, že keď je človek vážne chorý, nemá silu ani na bežné fungovanie, no napriek tomu musí sám zisťovať, na čo má nárok, obchádzať úrady a bojovať o pomoc, ktorú tak veľmi potrebuje.
A práve vtedy, keď by mal všetku svoju energiu venovať uzdravovaniu, musí namiesto toho bojovať aj o to, aby vôbec dokázal prežiť.

Na koho alebo aké organizácie sa podľa Vás môže obrátiť človek, ktorý zo dňa na deň ostane bez príjmu, chorý a sám? Čo Vám reálne pomohlo prežiť?

Úprimne povedané, sama dodnes poriadne neviem, na koho sa má človek v takejto situácii obrátiť. A práve to považujem za jeden z najväčších problémov. Keď zo dňa na deň vážne ochoriete, prídete o možnosť pracovať, postupne aj o príjem a nemáte pri sebe nikoho, kto by vám pomohol, zrazu zistíte, že vlastne neviete, kam ísť a koho požiadať o pomoc.

Najbolestivejšie pre mňa bolo, že mi lekári neverili, hoci som opakovane vyhľadávala pomoc na pohotovostiach, urgentoch a neraz po mňa musela prísť aj sanitka. Môj zdravotný stav sa rapídne zhoršoval, postupne som prestávala vládať chodiť, stáť či sedieť, no namiesto dôkladných vyšetrení boli moje ťažkosti pripisované psychike. Pomoc som zúfalo hľadala aj v iných mestách, no opakovane som sa stretávala s odmietnutím.

Až neskôr v inom meste som natrafila na lekára , ktorý mi diagnostikoval diagnózu. Najviac ma bolí predstava, že pri včasnej diagnostike a liečbe som možno nemusela prežiť toľko utrpenia a dodnes niesť jeho následky. Dodnes je pre mňa veľmi ťažké vracať sa k obdobiu, keď som zo všetkých síl prosila o pomoc, no cítila som sa nevypočutá a bezmocná.

Nikto ma systematicky neusmernil, nevysvetlil mi, aké možnosti pomoci existujú, ani na aké organizácie by som sa mohla obrátiť. Väčšinu vecí som si musela zisťovať sama, a to v čase, keď som na to zdravotne nemala takmer žiadnu silu.
Bolo mi poradené , aby som sa obrátila na nemocnicu a podala sťažnosť pre nedostatočne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Zároveň mi odporučili, aby som sa v nemocnici informovala o možnosti umiestnenia do zariadenia, kde by som mala zabezpečenú starostlivosť a mohla sa zotavovať.

Lenže niečo také som si v tej chvíli vôbec nedokázala predstaviť. Som ešte mladý človek a predstava, že by som mala ísť do nejakého zariadenia a zostať tam odkázaná na starostlivosť iných, bola pre mňa hrozná. Preto som túto možnosť hneď odmietla. Ja som predsa nechcela prestať žiť svoj život. Chcela som sa uzdraviť, postaviť sa opäť na vlastné nohy a vrátiť sa späť do života.

Čo mi teda reálne pomohlo prežiť?

Predovšetkým moja psychika, vnútorné odhodlanie nevzdať sa, bojovnosť a hlavne viera, že raz to celé skončí a budem si opäť užívať život.
Keďže vždy som milovala žiť a užívať si každý moment.
Život je krásny keď si ho tak dovolíme vidieť.
Po tom všetkom, čím som si prešla, som si uvedomila, akú obrovskú úlohu zohráva psychika. Predtým som tomu až tak nedokázala uveriť, že fakt psychika dokážr doslova zázraky.

Ja sama to vnímam tak, že 80 percent je psychika a 20 percent lekári. Samozrejme, tým nechcem povedať, že lekárska starostlivosť nie je dôležitá. Ale vo chvíľach, keď som mala pocit, že už nevládzem, bola práve moja vnútorná sila a viera, že sa z toho raz dostanem, tým, čo ma držalo nad vodou.

A verte mi, bolo to nesmierne ťažké. Keď si dnes spomeniem na to obdobie, stále je pre mňa náročné o tom hovoriť. Každá jedna sekunda, každá minúta bola utrpením. Bolo to doslova peklo, ktoré by som nepriala zažiť nikomu.
Boli chvíle, keď som si vôbec nedokázala predstaviť, že ešte niekedy budem normálne fungovať. Že dokážem vyjsť von, prejsť sa, stretnúť sa s ľuďmi alebo robiť úplne obyčajné veci, ktoré zdravý človek považuje za samozrejmosť. Úprimne, niekedy som ani neverila, že sa z toho ešte niekedy dostanem.

Ale napriek všetkému som sa nevzdala. Aj keď som nevidela koniec toho utrpenia, snažila som sa vydržať ďalší deň. A potom ďalší. Niekedy človek nemá silu myslieť na budúcnosť, pretože zvládnuť prítomnosť je samo osebe obrovský boj.
Ani dnes ešte nie som úplne zdravotne v poriadku. Moje zotavovanie pokračuje, stále som pod lekárskym dohľadom a nikto mi nevie presne povedať, ako dlho ešte potrvá, kým sa môj zdravotný stav zlepší natoľko, aby som mohla opäť normálne fungovať.
Ale pomaly, krok za krokom, sa zbieram. Sú to možno malé pokroky, no pre človeka, ktorý si prešiel tým, čím ja, majú obrovskú hodnotu.

A ak mi táto skúsenosť niečo ukázala, tak predovšetkým to, aké dôležité je nevzdať sa ani vo chvíli, keď máte pocit, že už neexistuje žiadna cesta von.
Zároveň si však myslím, že by človek v takejto situácii nemal byť odkázaný iba na vlastnú psychickú silu. Pretože nie každý má dostatok síl bojovať súčasne s vážnou chorobou, finančnými problémami, osamelosťou aj systémom, v ktorom sa bez pomoci len veľmi ťažko orientuje.

Čo bol ten hlavný spúšťač, že ste sa napriek vyčerpaniu rozhodli rozbehnúť vlastný biznis?

Po tom všetkom, čím som si prešla, som začala premýšľať, čo ďalej. Vedela som, že potrebujem opäť niečo robiť, postupne sa zaradiť do života a zároveň si zabezpečiť príjem. Pozerala som pracovné ponuky, posielala životopisy, no vzhľadom na svoj zdravotný stav som si ani nevedela predstaviť, akú prácu by som dokázala zvládnuť. Podľa odporúčaní lekárov by som mala ďalší rok venovať predovšetkým oddychu, regenerácii a postupnému návratu do bežného života. Lenže po dvoch rokoch, ktoré boli pre mňa doslova peklom, som už veľmi túžila opäť niečo robiť, mať pred sebou nové ciele a cítiť, že sa môj život posúva dopredu.

Vždy ma lákalo mať niečo vlastné, byť flexibilná, organizovať si čas podľa seba a robiť niečo rôznorodé, aktívne, čo neupadá do stereotypu. Predovšetkým som však túžila robiť niečo, čo má skutočný zmysel a čím viem pomôcť druhým ľuďom.
Vždy som verila, že pomáhať ľuďom sa dá mnohými spôsobmi. Viem, že nie som človek, ktorý sa vydá cestou medicíny a bude zachraňovať ľudské životy.
Preto som hľadala oblasť, v ktorej by som dokázala prinášať skutočnú hodnotu a pozitívne ovplyvňovať životy ľudí, nielen krátkodobo, ale predovšetkým z dlhodobého hľadiska.

Nepotrebujem zmeniť život celému svetu. Ale ak viem, že to, čo robím, môže čo i len jednému človeku priniesť niečo hodnotné, čo mu pomôže žiť lepší, spokojnejší a kvalitnejší život, potom viem, že môj čas, energia a úsilie sú investované správnym smerom. 
Dlho som hľadala, akým smerom sa vydať, až som stretla človeka, ktorý vo mne videl potenciál v oblasti, ktorú som dovtedy odmietala. Prvýkrát v živote som sa rozhodla nie podľa náplne práce, ale podľa človeka. A prekvapila som tým aj samu seba.

Za viac ako dvadsať rokov pracovných skúseností som stretla množstvo šikovných a úspešných ľudí. No tým, že dobre poznám samu seba a viem, čo od života chcem, nie som človek, ktorý dovolí len tak hocikomu, aby ho viedol. A práve teraz som po prvýkrát stretla človeka, pri ktorom cítim, že mu dovolím, aby ma viedol. Nie iba pre jeho úspech, ale predovšetkým pre jeho ľudský prístup, podporu a schopnosť pomáhať druhým rásť nielen kariérne, ale aj osobnostne.

Na školenia som spočiatku chodila len zo zvedavosti, no postupne ma natoľko zaujali, že som sa začala pravidelne vracať. Po dlhom čase som sa opäť cítila dobre medzi ľuďmi. Veľmi si vážim, že ma nikto do ničoho netlačil a všetko som mohla objavovať vlastným tempom. Paradoxne dnes zisťujem, že práve to, čo som kedysi odmietala, ma skutočne baví a napĺňa.

Táto skúsenosť ma ešte viac utvrdila v tom, aké dôležité je počúvať svoju intuíciu a nehovoriť príležitostiam dopredu „nie“. Najskôr ísť, vyskúšať, zažiť a až potom sa rozhodnúť. Nikdy totiž nevieme, ktorá príležitosť nám môže zmeniť život.
Dnes som ešte len na začiatku, no cítim, že sa posúvam nielen pracovne, ale aj osobnostne. Hoci ma zdravie stále obmedzuje, mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporujú, a konečne robím niečo, čo ma baví napĺňa a má zmysel.

Pre mňa tento biznis nie je len o práci a peniazoch. Je o slobode, vzájomnej podpore, osobnom raste a možnosti prinášať hodnotu druhým. Predovšetkým je však o pocite, že sa po dvoch náročných rokoch konečne vraciam späť do života. A ten pocit je pre mňa na nezaplatenie.

Kde v sebe beriete odvahu a energiu budovať niečo nové, keď sa Vaše telo stále len pomaly zotavuje?

Myslím si, že tú energiu mi dáva práve to, že konečne robím niečo, čo ma baví, napĺňa a v čom vidím zmysel. Keď má človek pred sebou nejaký cieľ, keď vie, že môže niečo dosiahnuť a postupne si budovať niečo vlastné, je to obrovská motivácia. A práve tá motivácia ma ženie dopredu a dodáva mi energiu aj vo chvíľach, keď jej po fyzickej stránke ešte nemám nazvyš.

Bola som vždy veľmi cieľavedomý človek. Keď som niečo chcela dosiahnuť, išla som si za tým. Nikdy som nebola typ človeka, ktorý sa pri prvej prekážke vzdá. Vždy som sa snažila nájsť cestu, ako veci zvládnuť, aj keď to nebolo jednoduché. A myslím si, že práve táto moja vlastnosť mi veľmi pomáha aj teraz.

Som jednoducho bojovníčka. Život ma síce postavil pred skúšku, na ktorú som vôbec nebola pripravená, ale nezobral mi moju cieľavedomosť, odhodlanie ani chuť niečo dosiahnuť.

Veľmi dôležité je pre mňa aj to, že mám teraz po pracovnej stránke pri sebe človeka, ktorý ma podporuje, verí mi a pomáha mi na tejto novej ceste. Keď začínate niečo nové, obzvlášť po takom náročnom období, je nesmierne povzbudzujúce vedieť, že máte pri sebe niekoho, kto vás dokáže usmerniť, povzbudiť a dodať vám odvahu.

Rovnako veľa pre mňa znamená aj okruh ľudí, ktorými sa obklopujem. Keď máte okolo seba ľudí, ktorí vás podporujú, povzbudzujú, veria vo vás a tešia sa z vašich malých pokrokov, dodáva vám to ďalšiu silu pokračovať. Práve takéto prostredie a pozitívna energia od ľudí, ktorí vám prajú, dokážu byť obrovskou motiváciou. Aj vďaka ich podpore získavam väčšiu odvahu a chuť posúvať sa dopredu.

A potom je tu samotná radosť z toho, čo robím. Keď vás niečo skutočne baví a napĺňa, nevnímate to iba ako prácu alebo povinnosť. Je to niečo, na čo sa tešíte, čo vás motivuje a dáva vám dôvod posúvať sa dopredu. A ja na sebe naozaj cítim, že mi to dodáva energiu a pomáha mi znovu nachádzať chuť do života.

Samozrejme som realistická. Moje telo sa stále zotavuje a moje fyzické možnosti sú zatiaľ obmedzené. Hoci by som niekedy chcela urobiť oveľa viac, jednoducho nemôžem. A práve toto je pre mňa momentálne asi najväčšia výzva – naučiť sa nájsť rovnováhu medzi svojimi ambíciami a tým, čo mi moje zdravie dovolí.

Pretože moja hlava by často chcela ísť naplno, ale telo mi pripomína, že ešte potrebuje čas. A ja sa učím to rešpektovať. Nechcem sa svojím nadšením a túžbou napredovať dostať opäť do situácie, keď si zdravotne ublížim.

Dnes už viem, že nemusím všetko dosiahnuť okamžite. Môžem ísť pomaly, krok za krokom, svojím vlastným tempom. Dôležité je, že viem, kam chcem smerovať, a že ma tá cesta skutočne baví.

Odvahu mi teda dáva moja povaha, podpora človeka, ktorý mi pomáha po pracovnej stránke, ľudia, ktorými sa obklopujem, a predovšetkým viera, že ešte môžem v živote veľa dokázať. A energiu mi dáva samotný pocit, že opäť niečo tvorím, mám svoje ciele a robím to, čo ma napĺňa.

Po tom všetkom, čím som si prešla, si uvedomujem, že už len možnosť mať svoje sny a postupne ich premieňať na realitu je nesmierne vzácna.
A možno práve to je moja najväčšia motivácia. Nedovoliť, aby choroba rozhodovala o celej mojej budúcnosti. Rešpektovať svoje zdravotné hranice, ale zároveň sa nevzdať života, ktorý ešte chcem žiť.

Ako s obľubou hovorí môj kolega: „Biznisom k zdraviu.“ 

Čo by ste odkázali ženám, ktoré sa ocitli v rovnakej situácii, sú choré, samy a bez práce a majú pocit, že je koniec?

V prvom rade by som im chcela odkázať, aby sa nikdy nevzdávali. Aby verili samy sebe, svojej vnútornej sile a tomu, že aj keď sa im v jednej chvíli zrúti celý svet, nie je to koniec ich príbehu. Je to len dočasné.

Viem veľmi dobre, aké to je, keď máte pocit, že ste prišli o všetko. O zdravie, prácu, finančnú istotu, samostatnosť a zrazu ani neviete, čo bude zajtra. Keď sa vám život doslova obráti naruby a vy máte pocit, že už neexistuje žiadne východisko. Je to neskutočne ťažké a niekedy máte pocit, že už jednoducho nevládzete ďalej.

Ale práve v takých chvíľach je nesmierne dôležité nestratiť vieru. Veriť tomu, že aj toto náročné obdobie sa raz môže zmeniť a že ešte môžu prísť krajšie dni. Možno nie hneď, možno nie tak rýchlo, ako by ste si želali, ale krok po kroku sa život môže začať meniť k lepšiemu.

Nebojte sa hovoriť o tom, čím prechádzate a nebojte sa požiadať o pomoc.

Stále som si riešila veci sama.
Nikdy som nemala potrebu rozprávať druhým o svojich problémoch alebo ťažkých životných skúsenostiach. Vždy som si hovorila, že každý má svoje starosti, tak prečo by som mala niekoho zaťažovať tými svojimi? Bola som naučená byť silná, samostatná a so všetkým si poradiť.

Lenže táto skúsenosť ma naučila, že existujú situácie, ktoré človek jednoducho nedokáže zvládnuť úplne sám. A že požiadať o pomoc nie je prejav slabosti. Práve naopak, niekedy to chce obrovskú odvahu.

Preto by som každej žene odkázala, aby hľadala možnosti všade, kde sa dá. Na internete, sociálnych sieťach, v rôznych skupinách, organizáciách, ale aj medzi ľuďmi, ktorých stretáva v bežnom živote. Aby rozprávala o svojej situácii, pýtala sa, zisťovala, kto jej môže pomôcť a aké možnosti existujú.

Nikdy totiž neviete, koho stretnete. Možno práve jeden rozhovor, jedna otázka alebo jeden človek vám otvorí dvere k pomoci, o ktorej ste dovtedy ani netušili. Sama som takto fungovala. Hľadala som, pýtala sa, zisťovala informácie a skúšala rôzne možnosti. A verte mi, bolo to nesmierne vyčerpávajúce, najmä keď som na tom zdravotne nebola dobre. Ale uvedomila som si jednu zásadnú vec: Keď sa nepýtate, často sa ani nedozviete, aké možnosti máte.

A ešte jednu vec by som chcela odkázať najmä nám ženám. Aby sme sa viac navzájom podporovali.

Mám totiž pocit, že medzi ženami je niekedy až príliš veľa porovnávania, závisti a posudzovania, namiesto obyčajnej ľudskej podpory a pochopenia. A to dokonca aj v situáciách, keď je niektorá žena vážne chorá.

Sama som sa stretla aj s tým, že ľudia dokážu posudzovať zdravotný stav človeka podľa jeho vzhľadu. Ak sa žena aj počas choroby snaží upraviť, pekne obliecť alebo vyzerať dobre, niektorí si automaticky myslia, že jej vlastne nič nie je. Lenže nikto nevidí, čo sa odohráva za zatvorenými dverami, koľko bolesti, vyčerpania a námahy ju stojí zvládnuť obyčajný deň.

To, že sa žena aj napriek chorobe snaží dobre vyzerať,neznamená, že je zdravá. Možno je to práve jedna z mála vecí, ktoré jej pomáhajú cítiť sa aspoň na chvíľu lepšie a psychicky zvládať to, čím prechádza.

Preto by som si veľmi želala, aby sme sa ako ženy naučili menej súdiť a viac si pomáhať. Aby sme si navzájom dopriali úspech, zdravie, šťastie a aby sme si vedeli podať pomocnú ruku aj vtedy, keď sa tej druhej práve nedarí.

Pretože niekedy aj obyčajné povzbudenie, záujem alebo úprimná podpora dokážu pre človeka znamenať nesmierne veľa.

My ženy sme silné. Sme bojovníčky. Dokážeme zvládnuť oveľa viac, než si niekedy samy myslíme. Ale neznamená to, že musíme všetko zvládať osamote.

A preto každej jednej žene, ktorá sa dnes nachádza v podobnej situácii, z celého srdca držím palce. Viem, aké ťažké to môže byť. Viem, aké je to stratiť pôdu pod nohami a nevidieť svetlo na konci tunela.

Ale prosím, nevzdávajte sa. Hľadajte pomoc, pýtajte sa, rozprávajte o tom, čo prežívate, a obklopujte sa ľuďmi, ktorí vás podporujú. Doprajte si čas a nevyčítajte si dni, keď jednoducho nevládzete. Aj oddych je niekedy súčasťou cesty dopredu.

A hlavne verte samy sebe. Pretože aj keď dnes možno nevidíte cestu von, neznamená to, že neexistuje.

Mne osobne práve viera, vytrvalosť, hľadanie možností a odhodlanie nevzdať sa pomohli prekonať najťažšie obdobie môjho života. A hoci ani dnes ešte nemám všetko za sebou, verím, že ma čakajú aj krajšie dni.

A z celého srdca to prajem každej jednej z vás.

Keď sa dnes pozriete späť na všetko, čím ste si prešli, vnímate to celé stále ako tragédiu, alebo už aj ako začiatok niečoho nového a lepšieho?

Úprimne povedané, na túto otázku sa mi ešte stále neodpovedá ľahko. Možno práve preto, že celý tento príbeh ešte nemá svoj koniec. Hoci mám to najhoršie za sebou, stále som v procese zotavovania a moje telo má pred sebou ešte dlhú cestu. Momentálne nie som ani na pomyselných 50 percentách svojich pôvodných síl. A stále si uvedomujem, že môj zdravotný stav je krehký a môže sa opäť zhoršiť.

Preto sa na všetko, čím som si prešla, zatiaľ nedokážem pozerať s úplným odstupom.

Ak by som mala to obdobie opísať jediným slovom, nebola by to tragédia. Bolo to peklo. Skutočné peklo, v ktorom som prežívala každý jeden deň, každú hodinu, niekedy doslova každú minútu. Boli to dva roky plné bolesti, strachu, bezmocnosti a neistoty. Dva roky, počas ktorých som neraz ani nevedela, či ešte niekedy budem môcť žiť normálny život.

Nikdy by som si nepomyslela, že sa človek môže zo dňa na deň ocitnúť v situácii, keď príde o zdravie, samostatnosť, prácu a istoty, na ktorých dovtedy stál celý jeho život. A úprimne, niečo také by som už nikdy nechcela zažiť. Nepriala by som to ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi.

Ale dnes už viem aj niečo iné. Že som to najhoršie dokázala prekonať. Že som svoj najťažší boj vyhrala.

A to je pre mňa obrovské víťazstvo.

Nie som ešte v cieli. Moje telo sa stále zotavuje a nikto mi nevie povedať, ako dlho táto cesta ešte potrvá. Som na ceste von. Na ceste späť k zdraviu, k svojim snom, k sebe samej a k životu, ktorý som tak veľmi túžila znovu žiť.

Táto skúsenosť ma naučila predovšetkým jedno – zdravie je skutočne to najcennejšie, čo máme. Bez neho strácajú mnohé veci, za ktorými sa celý život naháňame, svoj význam.

Zároveň však po veľmi dlhom čase opäť cítim niečo, čo mi počas choroby nesmierne chýbalo. Radosť, nadšenie, motiváciu a chuť plánovať svoju budúcnosť.

Mám nové ciele, nové sny a našla som činnosť, ktorá ma baví a napĺňa. A hoci zatiaľ môžem napredovať len pomaly, mám konečne pocit, že sa môj život opäť začína uberať smerom, ktorým chcem ísť.

Či teda vnímam to, čo sa mi stalo, ako začiatok niečoho lepšieho?

Verím, že ním môže byť. Ale nechcem hovoriť, že som za všetko to utrpenie vďačná alebo že sa to muselo stať, aby prišlo niečo dobré. Pretože tak to necítim. Bola to nesmierne krutá skúsenosť, ktorú by som si nikdy nevybrala.

Ale aj keď som si nemohla vybrať to, čo ma v živote postretlo, dnes si môžem vybrať, akým smerom sa chcem ďalej uberať.

A ja si vyberám ísť dopredu. S pokorou, s väčším rešpektom k vlastnému zdraviu, ale aj s novými snami a vierou, že to najkrajšie ma ešte len čaká.

Svoj najťažší boj som už vyhrala. A hoci ešte nie som v cieli, dnes už kráčam smerom k nemu. Možno pomaly, možno malými krokmi, ale s nádejou, ktorú som kedysi takmer stratila.
Pretože niekedy nie je najväčším víťazstvom dosiahnuť všetko, po čom túžime. Niekedy je tým najväčším víťazstvom dostať späť šancu žiť.

A ja si tú svoju druhú šancu nesmierne vážim.