Nie som introvert. Som unavená z ľudí…

Vieš, čo som urobila minulý piatok? Zrušila som účasť na troch akciách. Nie na jednej. Na troch. A normálne som si potom ľahla na gauč, otvorila chipsy, pustila si seriál na netflixe a bola som šťastná jak pes, čo práve našiel klobásu. Keby mi toto niekto povedal pred desiatimi rokmi, vysmejem ho. Lebo kedysi som bola presne ten človek, čo bol všade. Firemný večierok? Jasné. Narodeniny? Idem. Rozlúčka so slobodou? Samozrejme. Káva? Poďme. Víno? Jasné. Brunch? Prečo nie. Festival? Milujem. A potom som jedného dňa sedela medzi dvadsiatimi ľuďmi, pozerala sa na nich a jediné, na čo som myslela, bolo… že by som strašne chcela byť doma. Sama.

A NIE SOM INTROVERT. SOM UNAVENÁ Z ĽUDÍ.

A toto je veta, ktorú by som ešte pred pár rokmi sama nechápala.

Lebo keď niekto povedal, že potrebuje byť sám, automaticky som si predstavila človeka, ktorý nemá rád spoločnosť, ktorý sa vyhýba ľuďom a najradšej by žil niekde na samote s knihami a tromi mačkami.

Lenže potom som zistila, že existuje obrovský rozdiel medzi tým, keď nemáš rada ľudí, a tým, keď už jednoducho nemáš energiu byť stále dostupná pre všetkých.

A možno je to vec, ktorú veľa z nás cíti, len sa o nej veľmi nehovorí, pretože spoločnosť má rada ľudí, ktorí sú stále k dispozícii.

Ja som si myslela, že som nejako menej spoločenská ako kedysi.

Že so mnou niečo nie je v poriadku, pretože kedysi som zvládala tri večery za sebou a ešte som mala pocit, že život začína.

A potom som pochopila jednu vec.

Že energia nie je nekonečný zdroj.

Že nie sme nabíjačka, ktorú večer zapojíš do zásuvky a ráno ideš znova na sto percent.

Niekedy ideš celý deň na pätnásť percent.

Len sa tváriš, že máš stále plnú baterku. Lebo ono…je rozdiel medzi tým, že máš rada ľudí, a tým, že máš nekonečnú kapacitu na ľudí.

A možno veľa žien funguje presne takto. Neviem?

no a podľa mňa je na zamyslenie to, ako ľudia vnímajú samotu

Že keď povieš, že ideš na víkend s dvadsiatimi ľuďmi na chatu, všetci reagujú, akoby si práve vyhrala hlavnú cenu z tomboly.

„Jéj, to bude super.“

„To si užijete.“

„To bude sranda.“

A ja sa vždy pozerám na tú reakciu a rozmýšľam, či som vadná, pretože vo mne táto informácia vyvoláva skôr miernu paniku než nadšenie.

akože Nie úplnú paniku.

Nie takú tú filmovú, že utekám lesom a kričím.

Skôr takú vnútornú. vieš

Také malé:

„Dobre. Dvadsať ľudí. Dvadsať osobností. Dvadsať rôznych nálad. Dvadsať rôznych príbehov. A ja mám byť celý víkend spoločensky funkčný organizmus.“

Ale keď povieš:

„Vieš čo, zobrala som si voľný piatok a budem sama doma.“

Tak sa zrazu zmení výraz v ich tvári.

Také to jemné naklonenie hlavy.

Ten pohľad, ktorý poznáš.

Ten, ktorý hovorí:

„Chúďa. Asi sa niečo stalo.“

A potom prídu otázky.

„Si v poriadku?“

„Nestalo sa niečo?“

„Nie si smutná?“

Nie.

Nie som smutná.

Len som si vybrala deň, keď odo mňa nikto nebude nič chcieť.

A popravde?

To je dnes skoro forma dovolenky.

Ja si myslím, že veľa ľudí vôbec nerozumie rozdielu medzi tým, že nemáš rada ľudí, a tým, že už nemáš kapacitu na ľudí.

Lebo ja mám ľudí rada.

Naozaj.

Mám rada dobré rozhovory.

Mám rada večery, keď sa s niekým smeješ tak, že ťa bolí brucho.

Mám rada tie zvláštne momenty, keď sedíš s niekým pri káve a zrazu zistíš, že tri hodiny prešli a vy ste riešili úplne všetko od detstva až po to, prečo všetci dospelí predstierajú, že vedia, čo robia.

Mám rada ľudí, ktorí ma nabijú.

Ale potom existujú ľudia, pri ktorých mám pocit, že som nechala dušu na stole spolu s účtenkou.

A ešte sa ma na konci spýtajú:

„Tak čo, dáme ešte jednu kávu?“

Nie.

Nedáme.

Moja duša už odišla domov autobusom.

A vieš, čo je podľa mňa najväčší sociálny podvod?

Veta:

„Bude to neformálne.“

Táto veta by mala byť zákonom označená ako varovanie.

Lebo vždy, keď niekto povie, že niečo bude neformálne, viem, že ma čaká niečo, čo bude úplne opačne.

Firemný teambuilding.

„Nebojte sa, bude to také voľné, žiadny tlak.“

A ja už viem.

Už viem, že tam bude človek, ktorý má pripravenú aktivitu.

Vždy tam je človek s aktivitami.

Neviem, kde sa títo ľudia vyrábajú.

Ale oni existujú.

Ten človek príde s papierikmi.

S fixkami.

S energiou o siedmej ráno.

A povie:

„Tak si každý povieme tri veci, ktoré o nás ostatní nevedia.“

A ja sedím a rozmýšľam:

„Moja prvá vec je, že by som teraz najradšej zmizla.“

„Moja druhá vec je, že nenávidím túto aktivitu.“

„A tretia vec je, že som si mala vymyslieť chorobu a zostať doma.“

Ale samozrejme nepoviem nič z toho.

Lebo som dospelý človek.

Tak sa usmejem a poviem niečo normálne.

„Mám rada cestovanie.“

Lebo to je taká bezpečná odpoveď.

Nikto sa na to nemôže hnevať.

Nikto nepovie:

„Fúha, cestovanie? To je veľmi kontroverzné.“

A potom príde networking.

Toto slovo podľa mňa vymyslel človek, ktorý miloval utrpenie.

Networking.

Krásne zabalené slovo pre situáciu, keď stojíš pri stole s pohárom v ruke a musíš sa tváriť, že ťa zaujíma kariéra cudzieho človeka.

„A čo robíš?“

„Aha, super.“

„A baví ťa to?“

„To je zaujímavé.“

A pritom v hlave riešiš úplne iné veci.

Napríklad:

Prečo som si dala tieto topánky, keď ma bolia už po hodine?

Kedy je spoločensky prijateľné odísť?

Môžem ísť domov bez rozlúčky?

A ak odídem bez rozlúčky, budú ma považovať za divnú?

A potom príde najhoršia časť.

Keď sa rozlúčiš s jedným človekom.

Povieš:

„Tak ja už pôjdem.“

A on povie:

„Jasné, aj ja pomaly.“

A potom stojíte ďalších dvadsať minút pri dverách.

Lebo dospelí ľudia majú zvláštny rituál.

Všetci chcú odísť.

Ale nikto nechce byť prvý, kto odíde.

Je to ako spoločenský súboj nervov.

A moje nervy sú vieš kde…po dvoch hodinách networkingu totiž potrebujem dva dni ticha. Doslova. Ako telefón v režime lietadlo.

A pritom som kedysi bola presne opačná.

Bola som tá žena, ktorá išla všade.

A ešte som na to bola pyšná.

Mala som pocit, že keď som stále medzi ľuďmi, tak žijem naplno.

Že ak sedím doma, tak mi niečo uniká.

Takže som išla.

Na každý. jeden. event. ever.

Život treba žiť.

A ešte som mala ten zvláštny pocit, že ľudia, ktorí nechcú ísť, sú tí nudní.

Že nechápu život.

A potom som jedného dňa pochopila, že možno problém nie je v tom, že oni málo žijú.

Možno ja som len príliš dlho utekala pred tým, aby som bola sama so sebou.

A možno práve tam sa to celé začalo meniť.

Nie v nejakom veľkom dramatickom momente, kde by som stála pred zrkadlom, plakala a povedala si, že od zajtra mením život.

Nie. nie…

Žiadna filmová scéna.

Skôr taký obyčajný utorok večer.

Sedela som doma po celom dni medzi ľuďmi, ehm, a mala som pocit, že som celý deň rozdávala malé kúsky seba.

Niečo ako keď máš doma sviečku.

Každý príde a povie:

„Jéj, aká pekná sviečka.“

A každý si z nej trošku odkrojí.

Trošku svetla.

Trošku tepla.

Trošku pozornosti.

A večer sa pozrieš a rozmýšľaš:

„Počkať, kde som sa stratila ja?“

A toto je podľa mňa vec, ktorú veľa ľudí nechápe.

Že niektorí z nás nie sú unavení z ľudí preto, že by boli slabí.

Sú unavení preto, že celý deň fungujú ako emocionálny servis.

Vieš, ten servis, ktorý nikto neobjednal, ale všetci ho používajú.

Niečo ako recepcia v hoteli.

„Dobrý deň, kde nájdem toto?“

„Môžete mi spraviť fotku?“

„Dobrý deň, čo si myslíte o tomto?“

„Zdravím, pomôžete mi?“

„Dobrý deň, môžete ma chvíľu vypočuť?“

A ja mám niekedy pocit, že keby som mala na čele malú tabuľku s otváracími hodinami, veľa vecí by bolo jednoduchších.

Pondelok až piatok.

Od deviatej do šiestej.

Po šiestej zatvorené.

V prípade núdze kontaktujte môj gauč. 

Ja som presne ten človek, ktorý si pamätá tvoje narodeniny aj bez Facebooku, vie, kedy má tvoja dcéra zápis do školy a spomenie si, že si minulý týždeň čakala výsledky z vyšetrenia. Trvalo mi pár rokov pochopiť, prečo to nie je naopak. Prečo si takmer nikto nespomenie na môj sviatok, na moju dôležitú udalosť v živote… A vďaka tomu som sa zamyslela, koľko energie investujeme do ľudí, ktorí ani netušia, koľko priestoru v hlave im zadarmo prenajímame.

No a najviac ma fascinuje, ako ľudia vedia vycítiť, keď už nemáš energiu.

Len nie vždy správne.

Niekedy povedia:

„Ty si dnes nejaká tichá.“

A ja si pomyslím:

„Áno, gratulujem, všimol si si. Po ôsmich hodinách komunikácie so svetom som konečne prestala vysielať.“

Ale oni to často berú osobne.

Akoby tvoje ticho bolo nejaký odkaz proti nim.

Akoby keď si sadneš sama so sebou, automaticky tým hovoríš:

„Všetci ostatní ste problém.“

Nie.

Niekedy ticho nie je trest pre ostatných.

Niekedy je to záchrana pre mňa.

A ešte jedna vec.

Podľa mňa ženy máme obrovský problém povedať jednoduchú vetu:

„Nechce sa mi.“

Normálne.

easy.

Bez vysvetlenia.

Nechce sa mi.

Ale my to nevieme.

My musíme vytvoriť diplomaciu okolo vlastnej existencie.

„Prepáč, dnes asi neprídem, mala som náročný týždeň, som trochu unavená, možno som málo spala, veľa sa toho udialo…“

A pritom pravda je často oveľa jednoduchšia.

Chcem byť doma.

To je celé.

Nie som chorá.

Nemám problém.

Nemám krízu.

Len nechcem stráviť ďalšie tri hodiny v podniku, kde bude hrať hudba príliš nahlas a niekto mi bude kričať do ucha:

„ČO SI HOVORILA?“

A ja budem kričať naspäť:

„NIČ!“

Lebo po určitom veku sa veľa spoločenských situácií zmení na kolektívne predstieranie, že počujeme, čo si ľudia hovoria.

A potom sú tu návštevy.

Ďalšia kapitola.

„Príď len na kávu.“

Toto je podľa mňa najväčšia lož v histórii medziľudských vzťahov.

Len na kávu.

Jasné.

Tak ako „pozriem si iba jednu časť seriálu“.

Tak ako „idem iba do obchodu po jednu vec“.

Tak ako „dám si iba jeden pohár vína“.

Všetci vieme, že realita bude úplne iná.

Prídeš na kávu.

Dáš si kávu.

Potom niekto vytiahne koláč.

Potom sa začne rozprávať.

Potom sa otvorí ďalšia téma.

Potom sa dozvieš celý príbeh človeka, ktorého si nikdy nevidela.

A o tri hodiny sedíš na tom istom mieste a rozmýšľaš, či by bolo divné povedať:

„Prepáčte, ale moja sociálna batéria je mŕtva a potrebujem ísť nabiť samu seba.“

Lebo toto by bolo síce úprimné, ale asi by si už druhú kávu nedostala.

A potom sú tu oslavy.

Ja mám rada oslavy.

Aby bolo jasné.

Mám rada momenty, keď sa ľudia smejú a keď sa stretneš s niekým, koho dlho nevidíš.

Ale myslím, že dospelosť prináša zvláštny moment, keď si začneš uvedomovať, že nie každá pozvánka je automaticky dar.

Niekedy je to úloha.

Niekedy je to ďalšia položka na zozname.

Čo si oblečiem?

Čo donesiem?

Ako sa tam dostanem?

Ako dlho zostanem?

S kým budem sedieť?

O čom sa budem rozprávať?

A už len samotná príprava na spoločenskú udalosť vyžaduje energiu, ktorú tá udalosť ešte ani nezačala spotrebovávať.

A potom prídeš domov a niekto povie:

„Tak čo, dobre bolo?“

A ty:

„Áno.“

Lebo bolo.

Len teraz potrebujem tri pracovné dni na zotavenie.

Minule som odmietla jednu oslavu.

A normálne som mala pocit, že robím niečo ilegálne.

Ako keby som niekoho zradila.

Ako keby som porušila nejakú nepísanú spoločenskú zmluvu:

„Ak ťa niekto pozve, musíš prísť, aj keď tvoje telo aj duša prosia o pokoj.“

A potom som si povedala:

ehm, Počkať.

Prečo vlastne?

akože Prečo máme pocit, že keď odmietneme jednu večeru, automaticky sme zlí ľudia?

Veď nikto nehovorí:

„Ona neprišla na oslavu, určite nemá srdce.“

Alebo možno hovoria.

Ľudia hovoria všeličo.

Ľudia majú čas riešiť neuveriteľné veci. hejže?

Niekedy mám pocit, že keby si zmizla na rok, polovica ľudí by riešila, či si v poriadku, a druhá polovica by riešila, prečo si prestala dávať fotky na insta…

ale vždy, keď ma zasiahne obava, čo si kto o mne bude myslieť, hovoriť…tak sa potľapkám po ramene, že ich názory mi neplatia účty. a idem ďalej.

A hej, vieš, čo som si ešte všimla?

Že najviac si oddýchnem v momentoch, keď nemusím nič predstierať.

Keď nemusím byť tá zábavná.

Keď nemusím byť tá rozumná.

Keď nemusím byť tá, ktorá sa pýta:

„A ako sa máš ty?“

Aj keď sama ledva držím pokope.

Lebo niekedy máme pocit, že…ehm, že byť dobrý človek znamená byť stále k dispozícii.

Ale podľa mňa dobrý človek nie je ten, ktorý sa rozdá úplne. či?

Lebo potom už nemá čo dávať.

Je to ako….ako keď stále nalievaš vodu z pohára všetkým ostatným a potom sa čuduješ, že na dne zostala iba kvapka.

Minulý piatok som napríklad neurobila nič.

A myslím tým naozaj nič.

Nie také to moderné „nič“, keď máš voľný deň, ale v skutočnosti ideš na nákup, vybavíš desať vecí, upraceš celý byt a večer si povieš, že si oddýchla. uhm

Nie.

Naozaj nič.

Pyžamo.

Gauč.

hranolčeky.

krimi Dokument.

Ticho.

A vieš čo?

Bola som šťastná. hej

Takým obyčajným spôsobom.

Nie tým internetovým šťastím, kde stojíš pri mori v bielych šatách a AI ti vypľulo, že pod fotku máš napísať niečo v duchu, že život je požehnanie.

Myslím tým skutočné šťastie.

Také, keď si sama doma a nikto od teba nič nechce.

Nikto nepotrebuje odpoveď.

Nikto nepotrebuje tvoju reakciu. terďaz hne

Nikto nepotrebuje tvoju energiu.

Možno teda nie som introvert.

Možno som len unavená z toho, koľko rolí denne hrám.

Som kolegyňa.

Kamarátka.

Dcéra.

Partnerka.

Človek, ktorý odpovedá na správy.

Človek, ktorý počúva.

Človek, ktorý sa snaží byť milý.

A potom príde večer a ja nechcem byť nikto.

Ani zaujímavá.

Ani vtipná.

Ani produktívna.

Len obyčajná žena v teplákoch, ktorá sedí doma a konečne nemusí nikomu dokazovať, že má energiu.

A možno je to celé.

Možno nie som unavená z ľudí.

Možno som len unavená z toho, že som pre nich stále zapnutá. poznáš to? vieš ako to myslím? isto vieš…

A niekedy…

niekedy je najväčší luxus dnešnej doby nie dovolenka, nie drahá kabelka, nie perfektný život na fotke.

Ale obyčajný večer, keď telefón mlčí, byt je tichý a nikto nepovie:

„Máš chvíľku?“

Nie.

Nemám.

Moja chvíľka momentálne sedí na gauči, pozerá dokument o vraždách alebo zvieratách, je zabalená v deke a nechce vedieť, čo rieši tvoj sused, tvoja ex, tvoj kolega ani tvoj pes.

A vieš čo?

Je jej nádherne.