🎧 Neviditeľné #5: Mám ADHD a celý život mi hovorili, že som len lenivá

🎧 Vypočuj si novú epizódu série Neviditeľné.
Celý život jej hovorili, že je lenivá, chaotická a nezodpovedná. Až v dospelosti zistila, že možno nebola problém ona… ale ADHD, ktoré si nikto nevšimol.

Autentická výpoveď Gen Z baby o škole, vzťahoch, vyhorení, TikToku aj o tom, aké je vyrastať s pocitom, že si „pokazená“.

„kámo, Vieš, čo je mega funny?

Že… ehm… celý život počúvaš, aká si lenivá… ehm… a potom ti v dvadsiatich piatich niekto povie:
‚Ty nie si lenivá… ty máš ADHD.‘

A tebe normálne… prepne mozog.

Lebo si spätne premietneš úplne celý svoj life… a zrazu ti začne dochádzať, že… počkaj… možno si nebola pokašľaná… len ti nikto nerozumel.“

„Ja som už na základke mala pocit, že som nejaká… ehm… divná.

Nie tak cute quirky divná… skôr tak… že furt niečo zabúdam, strácam, nestíham… odbieham myšlienkami úplne random… a všetci okolo fungujú akosi normálnejšie než ja.

Napríklad… mama mi večer povie:
‚Nezabudni si zajtra zobrať čistý úbor na telesnú.‘

A ja prisahám… o dve minúty som netušila, že sme sa o tom bavili.

A ne preto, že by mi to bolo jedno.

Ja som si to normálne chcela zapamätať.

Len môj mozog to hodil niekam do prdele a vybavené.

A potom klasika hlášky na dennom poriadku:
‚Ty si strašne roztržitá.‘
‚Keby si sa viac snažila.‘
‚si lenivá.‘

… a keď toto počúvaš roky… tak tomu začneš veriť, no.“

Najhoršie bolo, že ja som fakt chcela byť normálna

Ja som chcela byť tá baba z TikToku, čo vstáva o piatej, pije maču, má clean room aesthetic, farebný planner a odpovedá na správy do piatich minút.

Lenže ja som bola skôr ten človek, čo si otvorí mobil že ide odpísať kamoške…

a o hodinu neskôr pozerá videá o tom, ako prežila nejaká žena pád lietadla v Andách… potom googlim recept na banana bread… potom scrollujem byty v Prahe, ktoré si nikdy nekúpim… a potom mi dôjde…

KURVA, ja som stále neodpísala!

A potom mám anxiety z toho, že som neodpísala… takže neodpíšem vobec..

Chápeš ten cursed kruh? Lebo ja moc nie.“

„A škola? Ježiši… to bol pain.

Lebo ja som nebola hlúpa. A práve to bol problém.

Ja som mala dobré známky… keď ma niečo bavilo, hej…

Lenže keď ma to nebavilo?

Koniec. Game over. Mozog offline. proste bajbáj.

Ja som vedela tri hoďky sedieť nad zošitom… a nespraviť absolútne nič.

A zvonka to vyzeralo, že sa flákam.

Ale vo vnútri?

Vo vnútri som mala že bru tál ny stres.

Lebo ty celý čas vieš, že…ehm že by si dačo mala robiť… hej,,,ale nevieš sa donútiť začať.

no a to-to…. podľa mňa ľudia bez adeháčka nikdy úplne nepochopia.

Že problém neni, že nechceš.

Ty chceš až moc.

Len medzi ‚mala by som‘ a ‚idem to spraviť‘ je v mozgu nejaký rozjebaný most.“

„A potom stredná… výška… prvý džob… a všetko bolo ešte horšie.

Lebo čím si staršia, tým viac sa od teba čaká, že sa už konečne spamätáš a dáš dokopy.

Lenže ja som bola furt chaos.

Meškala som.
Zabúdala termíny.
Neodpisovala ľuďom.
Robila všetko na poslednú chvíľu… lebo iba vtedy mi nabehol adrenalín a mozog sa konečne uráčil fungovať. že slay queen.

A potom tie legendárne kecy:
‚Ty máš taký potenciál… keby si sa viac snažila.‘

Ježíš… túto vetu by som si normálne dala vypáliť na čelo.

Lebo som ju počula asi tisíckrát.

A najhoršie je… že ty sa snažíš. Fakt strašne.

Len to nikto nevidí.“

„A vzťahy? Hmm… katastrofa trošku.

Lebo ľudia si myslia, že keď neodpíšeš alebo meškáš alebo počas rozhovoru odletíš myšlienkami… že ti na nich nezáleží.

Ale to vôbec nie je pravda.

Ja som vedela niekoho mega ľúbiť… a aj tak mu neodpísať celý deň.

Nie preto, že by som nechcela.

Ale preto, že som si tú správu otvorila v zlej chvíli a môj mozog ju automaticky vyhodnotil ako vybavenú.

A potom o druhej ráno ležíš v posteli a zrazu ti prepne:
‚Do piče… ja som neodpísala.‘

A cítiš sa jak najhorší človek ever.“

„A vieš, čo bolo úplne najhoršie?

Že ja som si fakt myslela, že som pokašľaná.

Normálne.

Lebo keď celý život počúvaš, že si lenivá, nezodpovedná, chaotická… tak tomu proste uveríš.

A potom otvoríš TikTok… a tam kočky s perfect rannou rutinou, žurnaling, skincare, gym, meal prep, inspo vlogy…

a ty medzitým hľadáš okuliare… ktoré máš na hlave.

Tak si povieš:
‚Asi som fakt neschopná.‘“

„no A potom… úplnou náhodou… som narazila na video o ADHD u žien.

ja prisahám… mne normálne zamrzol mozog.

Lebo to bolo prvýkrát, čo niekto opisoval presne to, čo sa mi deje v hlave.

Nie také to TikTokové:
‚Haha aj ja mám ADHD lebo pozerám reelska.‘

Niee.

Reálne veci.

Paralýza z úloh..
Emočné výbuchy.
Chaos.
Zabúdanie.
Prokrastinácia až do sebazničenia.

A hlavne ten permanentný pocit viny.“

„Keď mi to potom reálne diagnostikovali… ehm… ja som sa rozrevala v aute jak decko.

Nie preto, že by som bola happy, že mám ADHD.

Ale, že..ehm že som si prvýkrát v živote povedala:
‚Počkaj… možno neni som len lenivá.‘

A normálne som cítila aj brutálny hnev.

Na školu. dospelých.
Na systém.

Lebo keby si to niekdo všimol skôr… možno by som celý život nebola sama na seba tak strašne hnusná.“

„A najviac ma štve jedna vec.

Že ADHD u chalanov ľudia poznajú.

To je ten hyperaktívny, čo behá po triede.

Ale baby?

Tie sa často len naučia byť… ticho chaotické.

Maskovať to.
Usmievať sa.
sa tváriť, že všetko dajako dávajú. hovno.

A vo vnútri sú úplne v piči.“

„Doteraz mám dni, keď nezvládam basic veci.

Keď mi príde nemožné odpísať na mail.
Keď mám bordel v hlave aj v izbe.
Keď sa rozrevem, lebo mám štyri úlohy naraz a neviem čo mám urobiť ako prvé.

Ale aspoň už viem, prečo sa to deje.

A to mení strašne veľa.

Lebo je rozdiel medzi tým myslieť si:
‚Som neschopná.‘

A medzi tým povedať si:
‚Môj mozog funguje trochu inak.

„A vieš čo?

Možno som fakt celý život nebola lenivá.

Možno som bola len dievča… ktorému nikto nepovedal, čo sa s ním vlastne deje.“ …hej. asi tak…