Prečo si schovávame pekné veci na neskôr

Mám doma veci, ktoré čakajú na život, ktorý zatiaľ neprichádza.

Šaty, ktoré visia v skrini už niekoľko rokov, parfum, ktorý používam len pri zvláštnych príležitostiach, aj hrnček, ktorý sa mi zdá príliš pekný na bežné ráno. Všetko má svoj dôvod, všetko má svoje „potom“.

Až časom mi došlo, že to „potom“ sa netýka len vecí.

Dotýka sa aj spôsobu, akým žijem.

Existuje zvláštny zvyk odkladať si pekné veci na moment, ktorý bude údajne vhodnejší než ten súčasný. Ako keby radosť potrebovala schválenie. Ako keby estetika patrila do kategórie odmien, nie každodennosti. Ako keby život musel najprv spĺňať isté podmienky, aby sme si ho dovolili prežiť naplno.

Často to začína nenápadne.

Tento parfém si nechám na večeru, ktorá bude dôležitá. Tieto šaty si oblečiem, keď schudnem. Tento tanier použijem, keď niekto príde na návštevu. A potom sa dni začnú deliť na obyčajné a „hodné pekných vecí“.

Problém je, že väčšina dní patrí do tej prvej kategórie.

Nie preto, že by boli zlé, ale preto, že im chýba titulok výnimočnosti. Ráno, ktoré nemá oslavu. Večer, ktorý končí unaveným tichom. Víkend, ktorý sa rozpadne medzi povinnosti.

A práve v týchto dňoch sa pekné veci začnú javiť ako niečo, čo k nim nepatrí.

Lenže čím dlhšie človek žije v tomto režime odkladania, tým viac sa z neho stáva návyk. Prestáva ísť len o šaty či parfumy. Začne sa to týkať aj vlastnej existencie.

Zrazu existuje verzia seba, ktorú si nechávam „na potom“. Keď budem sebavedomejšia, pokojnejšia, upravenejšia, disciplinovanejšia, menej unavená. Ako keby súčasná verzia ešte nemala nárok na jemnosť, krásu alebo pozornosť.

A tak sa človek postupne presúva do zvláštneho čakania na seba samého.

Na lepší deň, lepšiu náladu, lepšiu verziu života, ktorá možno raz príde, ale nikdy nemá presný dátum príchodu.

Niekedy mám pocit, že tento mechanizmus nevznikol zámerne. Skôr ako tichá výchova k skromnosti, ktorá sa časom zmenila na sebazapieranie. Pekné veci boli určené na sviatky, sviatky na výnimočné momenty a výnimočné momenty na neurčito.

Lenže život sa medzi tým nestráca v kategóriách. Deje sa neustále, bez ohľadu na to, či ho považujeme za hodný pozornosti.

Zaujímavé je, že rovnaký vzorec sa často opakuje aj vo vzťahu k sebe. Niektoré dni sa človek cíti ako verzia, ktorú by pokojne ukázal svetu. Iné dni má pocit, že by sa mal radšej stiahnuť, počkať, upraviť, zlepšiť.

Lenže medzi týmito dvoma polohami sa stráca niečo podstatné. Prítomnosť.

Nedávno som si všimla, že pekné veci v mojom živote nečakajú na správne okamihy. Čakajú len na to, kým ich prestanem odkladať.

Ten hrnček sa nezmení na menej pekný, keď ho použijem v obyčajné utorkové ráno. Šaty nestratia význam, keď v nich idem len na kávu. Parfum nezostarne, keď ho nešetrím na neurčito.

Skôr naopak. Veci začnú žiť až vtedy, keď ich prestanem chrániť pred životom.

Možno je to zvláštny paradox, ale čím viac si niečo šetrím na neskôr, tým menej sa toho neskôr skutočne deje.

A možno práve preto sa oplatí občas prerušiť tú tichú dohodu s budúcim ja.

Nepýtať si povolenie na radosť.

Nečakať na dôvod.

Nehľadať výnimočnosť tam, kde stačí obyčajný deň.

Pretože ten lepší moment, na ktorý si všetko odkladáme, sa často nelíši od toho súčasného ničím iným než rozhodnutím, že si ho dovolíme prežiť inak.