Deti a neporiadok: naozaj je to problém?

Asi každá mama pozná situáciu, keď uprace byt a o chvíľu to vyzerá, akoby sa tam prehnala malá búrka. Hračky na zemi, niečo pod stolom, niečo na gauči. Prvá reakcia býva jasná: nervy a chuť to celé okamžite dať do poriadku.

Poznáš ten moment… upraceš byt, otočíš sa na dve minúty a zrazu je všade lego, bábiky, autíčka a nevieš ani kam stúpiť.

A v hlave ti nabehne: „Prečo je tu zase taký bordel?!“

Úplne normálne. Všetky to poznáme.

Lenže časom som si začala všímať, že ten „neporiadok“ má svoj dôvod

Keď sa deti hrajú, nevnímajú veci tak ako my dospelí. Nejde im o poriadok ani o systém. Vytvárajú si vlastný svet, ktorý má pre nich logiku. To, čo pre nás vyzerá ako chaos, je pre ne normálne prostredie na hru.

Napríklad rozhádzané kocky nemusia byť len kocky. Často sú to domy, cesty alebo niečo, čo má pre dieťa konkrétny význam. Podobne je to aj s bábikami či autíčkami, deti si cez hru skúšajú rôzne situácie, napodobňujú správanie dospelých a učia sa nové veci. To všetko sa deje prirodzene, bez toho, aby sme ich to museli učiť.

Samozrejme, neznamená to, že by sme mali rezignovať na akýkoľvek poriadok. Deti sa potrebujú učiť aj tomu, že veci majú svoje miesto. Skôr ide o to, že nie vždy je nutné zasahovať okamžite, keď vidíme rozhádzané hračky.

Obdobie, ktoré netrvá večne

Niekedy má zmysel nechať ich hru dobehnúť. Keď je dieťa sústredené a ponorené do toho, čo robí, práve vtedy sa najviac učí a rozvíja. Zároveň si treba uvedomiť, že toto obdobie netrvá večne. Deti rastú rýchlo a čas, keď sa dokážu takto prirodzene hrať celé hodiny, sa postupne skracuje. Neskôr ho nahradia povinnosti, škola a iné aktivity.

Aj preto možno stojí za to pozerať sa na neporiadok trochu s nadhľadom. Nie ako na problém, ktorý treba hneď vyriešiť, ale ako na súčasť detstva.

Možno to neznamená menej upratovania. Skôr viac pochopenia, prečo ten neporiadok vlastne vzniká. Deti a neporiadok proste patri k sebe.