Diagnóza: Sťažovatelia a ich náreky na celý život
Včera som sedela v bare. Sedela som pri lepkavom stole, pod ktorého kývajúcu sa nohu niekto podložil poskladaný LIDL leták. V mojom pohári zvetrával lacný ležiak a oproti mne sedela kamoška. Vlastne neviem, či je to kamoška. Je to proste človek, čo má v občianskom meno, ale v skutočnosti je to len chodiaci generátor na sračky. Počúvala som ju hodinu.
Hodinu mi liala do uší ten svoj ranný pretlak, poobedné sklamanie a večernú agóniu. Šéf je cocot, frajer je neschopné hovädo, štát ju okráda, počasie je príliš horúce, potom príliš chladné, káva je horká, život je pes.
Pozerala som sa na ňu cez dym z cigarety a mala som chuť jej ten popol vyklepať rovno do úst. Aby konečne zavrela tie svoje nešťastné ústa…
Vieš, čo je najhoršie na chronických sťažovateľoch? Oni nechcú riešenie. Oni nechcú tvoju pomoc. Oni chcú len publikum pre svoje posraté divadlo o tom, ako im ubližuje vesmír.
Svet je kruté miesto. Všetci sme dostali na pizzu. Všetci sme sa zobudili s grckou v krku, s prázdnym účtom alebo so zlomeným srdcom, ktoré sme museli pozbierať z dlážky a zlepiť ho sekunďákom, aby sme ráno dokázali vstať do práce. Rozdiel je v tom, že niekto ten hnus prehltne, vyčistí si zuby a ide ďalej bojovať. A niekto z toho urobí svoju celoživotnú identitu.
Títo ľudia sú chronickí stroskotanci z povolania. Sťažovanie sa je ich droga a ty si ich díler zakaždým, keď prikývneš a povieš: „Ach, to ma mrzí, máš to ťažké.“
Nemá to ťažké. Je len lenivá niečo zmeniť. Je pohodlnejšie sedieť na zadku v teplom, známom hovne a nadávať, že to smrdí, než sa postaviť, utrieť si riť a odkráčať preč.
Sťažovatelia parazitujú na tvojej empatii. Prídu, otvoria na tvojej hrudi ventil, vyfúknu zo seba všetok ten jedovatý plyn a keď odchádzajú, im je lahodne. Sú ľahkí ako pierko. A ty? Ty ideš domov s bolesťou hlavy, s pocitom, že svet je čierna diera a máš chuť sa obesiť na prvej kľučke.
Povedzme si to na rovinu, bez cukru a bez Vogue flitrov: Mám toho dosť.
Už nemám kapacitu na tvoje ublížené monológy. Moje uši nie sú odpadkový kôš pre tvoj nevydarený život. Ak ťa podvádza chlap, opusti ho alebo drž hubu a znášaj to. Ak ťa seka v práci, daj výpoveď alebo makaj a drž hubu. Ak ťa bolí zub, choď k zubárovi alebo ho zapi absintom, ale neotravuj ma s tým každých desať minút.
Som egoistická? Možno. Ale radšej budem bezcitná suka, čo žije svoj vlastný, drsný a špinavý život v pokoji, než spasiteľka skrachovaných existencií, ktoré ma stiahnu so sebou na dno. Moja energia je drahá komodita. Mám dosť práce s tým, aby som ukočírovala svojich vlastných démonov, aby som v noci nezbláznila zo svojich vlastných strachov. Nemám čas upratovať tvoju obývačku plnú sebaľútosti.
Chceš sa napiť? Poďme, kúpim fľašu a môžeme sa strieskať pod obraz boží. Chceš sa smiať? Budem sa smiať, až kým nebudem lapať po dychu. Chceš mlčať? Budem s tebou mlčať celú noc a pozerať do stropu. Ale ak začneš znova tú istú obohratú platňu o tom, aký je k tebe život nespravodlivý, vstanem, nechám peniaze na stole a odídem.
Utop sa vo svojom bahne sama, miláčik. Ja už som svoje lano zahodila. Život je príliš krátky na to, aby sme ho strávili počúvaním cudzích nárekov. Buď s tým niečo urob, alebo sa s tým nauč žiť v tichu.
