O ženách, ktoré sa ospravedlňujú aj za to, že existujú

Minule som sa ospravedlnila predavačke.

Nie, nič som tentokrát nepokazila. Neospravedlnila som sa preto, že by som do niekoho vrazila nákupným vozíkom alebo zhodila stojan s časopismi. Ospravedlnila som sa preto, že som sa jej spýtala, kde nájdem kokosové mlieko.

„Prepáčte, môžem sa spýtať…?“

Usmiala sa na mňa a ukázala smerom k regálu.

Až cestou domov mi napadlo, prečo som sa vlastne ospravedlnila.

Za čo presne?

Za otázku?

Za to, že som niečo potrebovala?

Za to, že som na chvíľu zobrala priestor vo svete niekomu inému?

Odvtedy si tie malé ospravedlnenia všímam všade.

Ženy sa ospravedlňujú, keď niekoho požiadajú o pomoc.

Keď prídu na stretnutie.

Keď pošlú druhú správu.

Keď sa ozvú.

Keď sa neozvú.

Keď sú príliš hlasné.

Aj keď sú príliš tiché.

Keď niečo chcú.

Aj keď už dávno nič nechcú.

Niekedy mám pocit, že polovica ženskej populácie chodí po svete s pocitom, že niekomu zavadzia.

A pritom nezavadzia.

Len bola príliš dlho vychovávaná k tomu, aby bola príjemná.

Pamätám si, ako som bola malá a dospelí ma chválili za to, že som „dobré dievča“.

Dobré dievča sedí slušne.

Dobré dievča nevyrušuje.

Dobré dievča nie je problém.

Dobré dievča je vďačné.

A tak sme vyrástli.

Len nám nikto nepovedal, že raz budeme mať tridsať, štyridsať alebo päťdesiat rokov a stále sa budeme cítiť vinné, keď budeme mať potreby.

Že sa budeme báť vypýtať si vyšší plat.

Že budeme formulovať správy tak opatrne, akoby sme odovzdávali diplomatickú nótu.

Že budeme desať minút premýšľať nad vetou, ktorú muž napíše za desať sekúnd.

Nedávno som sedela s kamarátkou na káve.

Rozprávala mi o práci.

O tom, ako už mesiace robí viac, než má v pracovnej náplni, o tom, ako zaúča nových kolegov, ako zostáva dlhšie.

A potom mi povedala:

„Ale neviem, či si môžem pýtať viac peňazí.“

Spýtala som sa jej prečo.

Pokrčila plecami.

„Nechcem vyzerať nevďačne.“

To slovo ma trafilo.

Nevďačne.

Koľko žien dnes žije skromnejší život len preto, aby nevyzerali nevďačne?

Nevďačne za vzťah, ktorý ich nerobí šťastnými.

Nevďačne za prácu, ktorá ich vyčerpáva.

Nevďačne za pozornosť, ktorá im vlastne nestačí.

Nevďačne za minimum.

Možno preto sa tak veľa z nás učí hovoriť nie až v dospelosti.

Lebo celé tie roky nás učili hovoriť áno.

Áno, zvládnem to.

Áno, nevadí.

Áno, v pohode.

Áno, nejako bude.

Až kým jedného dňa nezistíme, že sme sa stali expertkami na chápanie potrieb všetkých okolo nás a amatérkami vo vnímaní vlastných.

Niekedy premýšľam nad tým, aký by bol svet, keby sme sa prestali ospravedlňovať za svoju existenciu.

Keby sme vstúpili do miestnosti bez potreby zmenšovať sa.

Keby sme povedali svoj názor bez toho, aby sme ho najprv zabalili do troch ospravedlnení a štyroch smajlíkov.

Keby sme prestali vysvetľovať, prečo potrebujeme oddych.

Prečo odchádzame.

Prečo zostávame.

Prečo sme sa rozhodli tak, ako sme sa rozhodli.

Možno by sa nestalo vôbec nič.

Možno by sa nezrútil svet.

Možno by si väčšina ľudí ani nevšimla rozdiel.

A možno by sme si ho všimli len my.

Ten zvláštny pocit ľahkosti.

Ten pokoj.

To tiché uvedomenie.

Že nemusíme byť stále pohodlné pre všetkých.

…nemusíme byť stále milé.

…nemusíme byť stále dokonalé.

A že môžeme zabrať priestor.

Sadnúť si za stôl.

Povedať svoj názor.

Niečo chcieť.

Niečo odmietnuť.

A neurobiť pri tom nič zlé.

Takže ak si dnes niečo želám, tak možno len toto.

Aby sme sa prestali ospravedlňovať za otázky.

Za sny, hranice, ambície, hlas a za svoje miesto vo svete.

Pretože existovať nie je priestupok.

A byť ženou nie je niečo, za čo treba povedať prepáč.