Moderná líderka už nechce byť obdivuhodná

Poznáš ju. Možno ju máš v kancelárii, možno sedí oproti tebe na káve a možno si to ty. Má kalendár plný na tri týždne dopredu, vie, komu zavolať, keď horí projekt, a presne tuší, čo sa stane, keď na porade niekto povie „urobme to nejako“. Väčšinou to potom aj tak skončí na nej.

O modernej žene sa dnes hovorí ako o líderke, akoby to bola nová elegantná kategória osobnosti. Trochu CEO, trochu mentorka, trochu psychologička, trochu matka svojho tímu a ideálne ešte stále človek, s ktorým sa všetci radi stretnú na káve. Lenže skutočné vedenie ľudí je oveľa menej fotogenické.

Je to aj rozhodovanie, keď nemáš dosť informácií. Je to nepríjemný rozhovor s človekom, ktorého máš rada. Je to zodpovednosť za výsledok, ktorý si sama neurobila. Je to telefonát, ktorý odkladáš celý deň, pretože vieš, že po ňom nebude nikomu príjemne.

A niekedy je to aj veľmi obyčajné zistenie, že si síce šéfka, ale stále nevieš, prečo sa tlačiareň rozhodla práve dnes zomrieť.

Ženy sa pritom často dostávajú do zvláštnej pasce. Chceme od nich autoritu, ale zároveň príjemnú autoritu. Rozhodnosť, ale bez nepríjemného tónu. Výsledky, ale bez toho, aby pôsobili príliš hladne po úspechu. Keď sú milé, vraj ich tím neberie vážne. Keď sú tvrdé, „ťažko sa s nimi robí“. Muž môže byť náročný. Žena býva často označená za problém.

Preto sa veľa schopných žien naučilo svoju autoritu vysvetľovať. „Nechcem byť nepríjemná, ale...“ „Možno by sme mohli...“ „Čo keby sme skúsili...“ „Len mám pocit, že...“ A potom príde niekto iný, zopakuje presne to isté o desať minút neskôr a všetci sa tvária, že práve objavil Ameriku.

Časom sa to dá odnaučiť. Nie tým, že sa žena zmení na chodiaci manažérsky citát, ale tým, že prestane mať potrebu byť pri každom rozhodnutí pochopená všetkými.

To je podľa mňa jeden z najväčších posunov modernej líderky. Nie „viem všetko“. Skôr „viem, za čím si stojím, a unesiem, že sa to niekomu nebude páčiť“.

A potom je tu ešte jedna vec, o ktorej sa na konferenciách o leadership-e veľmi nehovorí: únava.

Nie tá romantická únava po úspešnom dni, keď si večer naleješ víno a spokojne si povieš, že si toho dnes veľa zvládla. Skutočná únava, pri ktorej sa ti nechce nikoho počúvať, ďalšia porada znie ako osobná urážka a posledná vec, ktorú chceš večer robiť, je „pracovať na sebe“.

Možno aj preto už začínam byť alergická na predstavu ženy, ktorá zvláda všetko.

Nechcem byť ženou, ktorá zvláda všetko. Ale tou, ktorá vie, čo nemusí zvládnuť. Ktorá vie delegovať bez toho, aby potom tri hodiny kontrolovala, či to druhý človek neurobil náhodou zle. Ktorá si vie povedať o peniaze bez hodinového vnútorného monológu, prečo si ich vlastne zaslúži. Ktorá odíde z práce, keď je pracovný deň za ňou, bez pocitu, že niečo zanedbala. A ktorá vie, že nie každý problém v tíme je jej osobný projekt.

A možno hlavne žena, ktorá si konečne prestala pliesť zodpovednosť s neustálou dostupnosťou.

AMEN.

Byť líderkou totiž neznamená odpovedať o 22:47. Neznamená vedieť všetko. Neznamená mať vždy pokojný hlas, perfektný outfit a pripravenú múdru odpoveď. A už vôbec to neznamená, že musíš byť inšpiráciou pre všetkých okolo seba.

Niekedy stačí byť človekom, ktorý vie povedať: toto funguje, toto nefunguje, toto opravíme a toto už robiť nebudeme.

Bez TED Talku. Bez citátu na Instagrame a bez potreby pôsobiť dôležito.

Lebo možno sme sa trochu unavili z toho, ako sa ženy stále učia byť „lepšou verziou seba“. Možno už nepotrebujeme lepšiu verziu. Možno potrebujeme len menej predstierania.

Že nás baví každá porada, nikdy nepochybujeme, že máme dokonalý work-life balance, zvládame kariéru, vzťahy, deti, domácnosť, vlastné telo, psychiku aj osobný rozvoj s úsmevom a rannou matchou v ruke.

Niekedy sme skvelé líderky.

Niekedy sme len unavené ženy, ktoré si večer sadnú do auta pred domom a päť minút nikam nejdú. A obe tieto verzie môžu existovať v jednom človeku.

Práve v tom je dnes pre mňa ženská sila oveľa zaujímavejšia než všetky tie reči o sile. Nie v tom, že žena dokáže všetko. Ale v tom, že už nepotrebuje dokazovať, že dokáže viac než všetci ostatní.

Vie, čo vie.

Vie, čo nevie.

A vie, kedy je čas prestať viesť ostatných a ísť konečne domov.