Mentálna dynamika: Keď prestaneme všetko kontrolovať, prichádza pokoj

Svatava našla svoju cestu k mentálnej dynamike v momente, keď sa jej predstava o dokonalej rodine rozpadla. Dnes sprevádza ženy na ceste k väčšiemu pokoju, porozumeniu a láskavosti k sebe. V rozhovore hovorí o tom, prečo sa osobnostný rozvoj môže stať pascou, ako spoznať vlastnú myseľ bez potreby ju ovládať a prečo skutočná rovnováha vzniká vtedy, keď sa prestaneme snažiť byť dokonalé.

Mohla by si nám priblížiť svoju cestu k mentálnej dynamike a osobnostnému rozvoju? Čo ťa k tomu viedlo?

Moja cesta k osobnostnému rozvoju a mentálnej dynamike sa začala nenápadne  – ešte počas vysokej školy, keď som prvýkrát počula, že všetko v živote má svoj zmysel. Fascinovala ma predstava, že môžeme ovplyvniť svoj život tým, ako myslíme a ako reagujeme. Začala som na sebe pracovať, čítala som knihy o psychológii, o zodpovednosti, o zmene. Mala som pocit, že ak pochopím, ako veci fungujú, zvládnem ich a budem mať pod kontrolou.

A potom sa narodil môj syn.

Zrazu nič nefungovalo tak, ako som si predstavovala. Nejedol, nespal, celé dni plakal. Po dvadsiatich mesiacoch sa narodila dcéra a on ju úplne odmietol. Moja predstava o dokonalej rodine sa rozpadla.

Bola som vyčerpaná, nahnevaná, plná bezmocnosti.

Až jedného dňa, keď sa môj syn rozplakal v kúte izby a neprišiel ku mne, som pochopila, že nie on, ale ja potrebujem zmenu. Začala som chodiť na terapie, hľadala som odpovede v knihách o výchove, skúšala som techniky, ako byť „lepšou“ mamou. Ale zakaždým, keď som čítala, že mám potvrdiť emócie dieťaťa, cítila som zlyhanie, pretože som v tej chvíli nezvládala ani svoje vlastné.

Až koučovacie kurzy mi dali nový pohľad. Učili ma klásť si otázky, ktoré išli hlbšie. Spoznávala som svoje presvedčenia, postoje, vlastné vzorce. A až keď som prestala hľadať odpovede u iných, začali sa meniť vzťahy aj doma. So synom, s dcérou aj s mužom.

Lenže potom prišla ďalšia fáza – pasca sebarozvoja.

Keď sa veci nedarili, hľadala som, čo ešte treba spracovať, pochopiť, opraviť. Neustále som sa snažila „posunúť“. Až som bola unavená z toho, že sa neustále snažím byť vedomejšia, pokojnejšia, lepšia.

Jedného dňa som si všimla, že myšlienky, ktoré sa mi stále vracajú, už poznám. A že už ich nepotrebujem riešiť. Že ich môžem nechať plynúť. Vtedy mi to došlo – hlava nie je nepriateľ, len ju treba pochopiť.

Začala som prijímať realitu takú, aká je.

Nie všetko musím mať pod kontrolou.

Nie všetko treba hneď pochopiť.

Nie všetko sa dá riadiť hlavou.

Keď som dovolila veciam plynúť, zistila som, že aj myseľ sa vie upokojiť – ak ju prestaneme neustále tlačiť k výkonu. A práve vtedy som objavila mentálnu dynamiku (vďaka mentorke Márii Hájkovej) – prístup, ktorý mi dal jazyk pre to, čo som roky intuitívne cítila. Že aj myseľ je živý, dynamický systém. Že sa mení, keď sa meníme my. Že rovnováha neznamená byť stále pokojná, ale že sa má pohybovať medzi vnútornými stavmi s porozumením. Mentálna dynamika ma naučila, že cesta k pokoju nevedie cez kontrolu, ale cez vedomé plynutie.

A to dnes učím aj iné ženy – nie hľadať, čo treba opraviť, ale spoznať, čo sa v nich deje, keď to chcú mať iné

Čo znamená byť trénerkou mentálnej dynamiky? Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Byť trénerkou mentálnej dynamiky znamená učiť ženy, ako porozumieť vlastnej mysli – nie ovládať ju, ale naučiť sa s ňou spolupracovať. V procese zmapovania mentálnej dynamiky si ženy najprv overia, či to, čo si myslia, že žijú, aj skutočne žijú. Ukáže sa, čo v nich funguje automaticky – a často aj paradoxy, ktoré ich brzdia. Napríklad, keď niekto povie: „Som na seba hrdá“, ale telo ukazuje napätie, alebo žena povie, že „všetko o sebe vie“, a zároveň prizná, že sa v živote cíti stratená. Keď tieto paradoxy uvidíme, začneme pracovať.

Učím ženy, ako vnímať svoje telo, myšlienky a emócie – nie preto, aby sa opravovali, ale aby so sebou vytvorili vzťah, v ktorom by samy chceli žiť.

Ak sa chcete vyskúšať, dajte si malé cvičenie:

Spomeňte si na poslednú situáciu, keď ste sa nahnevali. Kde ste boli, čo ste robili, ako sa správalo vaše telo? Ako dýchate, ako hovoríte, čo sa vám odohráva v hlave?

Ak na väčšinu z týchto otázok viete odpovedať, ale hnev vás aj tak prevalcuje, možno len potrebujete bezpečné prostredie, kde to celé spomalíte a začnete si viac všímať, čo sa deje vo vás. 

Ak neviete odpovedať vôbec, nič sa nedeje,len to znamená, že váš mozog ide v automatickom režime. A práve to sa dá trénovať.

Tréning mysle nie je nič mystické, je len zbavovanie sa zlozvyku. Najprv si potrebujete všimnúť, že ho robíte, a až potom s tým viete vedome niečo urobiť.

Keď sa to naučíte, telo vám samo dá signál, že prichádza stres, hnev alebo úzkosť. Naučíte sa rozpoznať, čo sa vo vás deje a vedome sa rozhodnúť, ako zareagujete. Nie dokonale, nie vždy správne – ale vedome. A to je rozdiel, ktorý mení život.

Mojou úlohou nie je radiť, ale sprevádzať. Pomáham ženám spomaliť v tiesni, plynúť a nebyť na seba také prísne.

Môj bežný deň je preto dosť pestrý. Ráno si vždy zacvičím a dám studenú sprchu, to je moja kotva. Potom buď pracujem s klientkami, alebo na projektoch, ktoré vedú k rovnakému cieľu, väčšiemu porozumeniu medzi ľuďmi. Keď prídu deti zo školy, som s nimi. A nie, ani ja nie som stále pokojná. Aj ja sa nahnevám, rozplačem, občas ma niečo prevalcuje.

Rozdiel je v tom, že ma to už nezmetie na celé dni. Viem si všimnúť, čo sa vo mne deje a zastať sa aj svojich detí – ukázať im, že emócie sú v poriadku, ale zodpovednosť za ne máme každý sám. 

Večer si s mužom pozrieme film alebo si zahrám na klavíri, chodím do ZUŠ-ky, len tak, pre radosť. A pred spaním si dám krátke cvičenie všímavosti, zapíšem si, na čo som v ten deň hrdá – a ďakujem za deň, ktorý bol presne taký, aký mal byť.

Si projektová manažérka SAKONFERENCIE – čo je hlavným cieľom tohto projektu?

Keďže som sa sama niekoľko rokov venovala koučovaniu, viem, aký silný dopad môže mať – nielen na jednotlivcov, ale aj na celé tímy či organizácie.

Myšlienku SAKONFERENCIE priniesla Vierka Tatayová a spolu sme ju zorganizovali pod hlavičkou Slovenskej asociácie koučov (SAKo).

Cieľom konferencie je prinášať kultúru koučovania medzi manažérov, lídrov a HR profesionálov – teda všade tam, kde rozhoduje kvalita komunikácie a schopnosť porozumieť druhým. Koučovací prístup pomáha vytvárať prostredie, v ktorom sa ľudia cítia vypočutí, zapojení a motivovaní – a to je podľa mňa základ zdravých firiem.

Zároveň chceme ukázať, že aj na Slovensku máme množstvo skúsených a inšpiratívnych koučov, ktorí majú čo odovzdať.

SAKONFERENCIA je priestor, kde sa spája odbornosť, prax a ľudskosť ,kde sa ukazuje, že koučovanie nie je len nástroj, ale aj spôsob myslenia a vedenia.

S akými výzvami sa na teba najčastejšie ľudia obracajú?

Najčastejšie prichádzajú ženy, ktoré chcú mať konečne ticho v hlave, ktoré chcú chvíľu len byť, bez výčitiek, že „nič nerobia“. Zároveň chcú zvládať prácu, rodinu, vzťahy, domácnosť… a byť jednoducho v pohode.

Väčšina z nich má pocit, že sa neustále opravuje, snaží, ale nikam sa neposúva. Až keď si dovolia priznať, že už nevládzu všetko držať pod kontrolou, prídu a začneme spolu hľadať, čo sa deje pod tým povrchom.

Čo podľa teba ženám najčastejšie bráni v tom, aby naplno rozvinuli svoj potenciál?

Strach, že keď budú samy sebou, niekto ich prestane mať rád.
Veľa žien nesie v sebe presvedčenie, že musia vydržať, všetko zvládať, byť dobré mamy, partnerky, kolegyne… a stále usmiate. Myslia si, že len ak budú mať všetko pod kontrolou, budú v poriadku.
Lenže tým sa od seba paradoxne vzďaľujú.
Začnú sa naháňať za „lepšou verziou seba“ a zabudnú, že práve tá aktuálna verzia – aj s chybami a únavou – je úplnepostačujúca.

Máš vlastné rituály alebo návyky, ktoré ti pomáhajú udržiavať rovnováhu a vnútorný pokoj?

Keď som si prečítala túto otázku, chvíľu som nevedela, čo odpovedať. Nie preto, že by som nevedela, ale preto, lebo som sa prestala sledovať, či som „v rovnováhe“. V minulosti som sa o ňu snažila, veľmi. Lenže čím viac som sa ju snažila udržať, tým väčší tlak som na seba vytvárala.

Dnes sa na seba pozerám bez hodnotenia. To znamená, že neoznačujem veci ako dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne – len ich vnímam také, aké sú. Keď sa nahnevám, viem, že mi telo len ukazuje, že napríklad potrebujem spomaliť. Keď som unavená, dovolím si oddýchnuť bez výčitiek. A keď sa mi niečo nepodarí, nehľadám, čo som zase pokazila.

Pamätám si situáciu, keď som zvýšila hlas na syna a on sa uzavrel. Staré „ja“ by ma hneď zvozilo, že som zlyhala, že som mala byť pokojná. Dnes sa len pozriem na to, čo sa stalo a prijmem to. Pretože verím, že v živote sa stáva len to najlepšie, čo sa môže diať. A keď to tak je, prekážky strácajú na význame – stávajú sa len súčasťou cesty, po ktorej kráčame.

Všímam si, ako reagujem na situácie a ako na moje správanie reagujú druhí. Keď cítim, že niečo nie je v poriadku, viem sa z toho miesta pohnúť – alebo naopak, spomaliť a na chvíľu sa zastaviť. Neutekám pred nepríjemnými emóciami, pretože viem, že k životu patria. Ak by som sa ich snažila potláčať, len by som sa znovu naháňala za dokonalosťou, ktorá neexistuje.

Nie som vždy v rovnováhe – a ani sa o to nesnažím. Som len láskavá k sebe, nech sa deje čokoľvek. Ak by som mala pomenovať jediný rituál, ktorý mám každý deň, tak je to tento: všímať si, čo sa so mnou v danej chvíli deje. Kde mi utekajú myšlienky, ako na ne reaguje moje telo, aký majú vplyv na dych, napätie, energiu. Možno práve táto všímavosť a láskavosť k sebe sú tým najprirodzenejším spôsobom, ako zostať v rovnováhe – aj keď sa svet okolo neustále mení.

Ako vznikol nápad na podcast Dvaja v člne a čo je jeho hlavnou myšlienkou?

Nápad na podcast Dvaja v člne vznikol v Portugalsku, kde sme boli s manželom na desaťdňovom programe Soul Fusion Quest – hľadaní spoločnej partnerskej vízie. Bol to vlastne prirodzený výsledok našej spoločnej plavby, ktorú sme zažívali posledných desať rokov.

Náš vzťah nebol jednoduchý. Mala som od manžela obrovské očakávania, chcela som, aby bol nápomocný, chápavý, ideálny. On sa ich snažil naplniť, ale prirodzene to nešlo. Často som bola ja tou, ktorá prebrala mužskú energiu, riadila, kontrolovala, rozhodovala. A on sa stiahol.

Zlom nastal, keď si našiel vlastnú cestu sebarozvoja a absolvoval 1,5 ročný kurz Mužská síla v Čechách. Tam sa z neho stal muž, ktorý stojí pevne na svojich nohách a ja som vďaka tomu mohla znova objavovať svoju ženskosť. Portugalsko bolo vyvrcholením našich, dovtedy oddelených ciest. Tam sa všetko spojilo a ukotvilo.

Uvedomili sme si, že mnohé páry prežívajú podobné zápasy ako my, len o nich nehovoria. A práve preto vznikol podcast Dvaja v člne.

Chceme otvorene hovoriť o bežných témach, ktoré v partnerstve riešime – z pohľadu muža aj ženy. Našou víziou je inšpirovať páry, aby sa spolu zastavili, zamysleli sa nad tým, ako to majú teraz, a uvedomili si, že v tom nie sú sami. Že aj keď sa vlna občas zdvihne, dá sa cez ňu preplávať – ak chcú obaja.

Aké sú podľa teba základné piliere harmonického vzťahu?

Ak by som mala pomenovať základný pilier harmonického vzťahu, tak by to bola zodpovednosť za svoju vlastnú polovicu vzťahu.

Don Miguel Ruiz v knihe Tajomstvo vzťahov píše: „Každý vzťah má dve polovice. Jednu tvoríte vy a tú druhú ten druhý (dcéra, otec, mama, partner). Z dvoch polovíc ste zodpovední iba za tú svoju – za druhú nezodpovedáte.“

Myslím si, že veľa problémov vo vzťahoch nastáva vtedy, keď preberáme zodpovednosť za tú druhú polovicu, chceme ju zmeniť, pretvoriť na svoj obraz a zároveň jej vkladáme zodpovednosť za naše šťastie. Na tú svoju, za ktorú jedinú skutočne nesieme zodpovednosť, pritom zabúdame.

Jedným zo základných pilierov nášho vzťahu je teda starostlivosť o svoju vlastnú polovicu, uvedomiť si, že ten druhý tam nie je na to, aby nás zachraňoval, keď sa v sebe stratíme. Je tam preto, aby stál vedľa nás s rešpektom a podal pomocnú ruku vtedy, keď na to má silu.

Takže, keď ja mám ťažšie obdobie a som podráždenejšia, môj muž sa naučil, že to nie je jeho vina. Nemusí ma zachraňovať, ani naskočiť na moju emóciu. Stačí, keď ma vypočuje a na chvíľu prevezme niektoré veci, ktoré sú pre mňa v tej chvíli náročné. A platí to aj opačne.

Samozrejme, niekedy máme ťažšie obdobie obaja naraz. Vtedy je to náročnejšie, ale také situácie netrvajú dlho – vieme si všimnúť, kedy do toho začíname vnášať výčitky a očakávania.

A tak so starostlivosťou o svoju polovicu prirodzene prichádza aj rešpekt, úcta a v konečnom dôsledku láska – v tom najpravdivejšom zmysle slova.

Kto alebo čo ťa najviac inšpiruje v osobnom aj profesionálnom živote?

Mojou najväčšou inšpiráciou je môj manžel – jeho odvaha, nezlomnosť, rozvážnosť a láska. A potom moje deti, vďaka ktorým každý deň spoznávam lepšie samú seba.

Čo by si odkázala ženám, ktoré možno práve teraz hľadajú svoju silu, smer alebo odvahu?

Že ju nemusia hľadať, pretože ju už v sebe majú.

Možno ju len na chvíľu prekryla únava, povinnosti, alebo snaha všetko zvládnuť.

Je to ako s listom, ktorý na jeseň pustí svoje zelené farbivo, tým, že niečo pustí, ukáže farby, ktoré tam boli celý čas.

A tak je to aj s nami.

Keď si dovolíme pustiť tlak, predstavy a snahu všetko mať pod kontrolou, začne sa ukazovať to, čo je v nás prirodzene krásne, naša odvaha, nežnosť, pokoj aj sila.

Niekedy ju netreba hľadať. Stačí povoliť a nechať ju znova rozžiariť.

Na čom aktuálne pracuješ a čo ťa čaká v najbližších mesiacoch?

Aktuálne sa naplno venujem rozvoju svojho podnikania, hľadám ženy, ktoré sa chcú stať najlepšími priateľkami samy sebe a pozývam ich do intenzívneho a transformačného programu mentálnej dynamiky. Je to priestor, kde ženy pochopia, ako ich myseľ funguje, a naučia sa s ňou spolupracovať, nie ju kontrolovať.

Som tiež členkou tímu tvorivého projektu NextGenLearn, ktorý spája svet rodičov, detí a moderného vzdelávania. Je určený pre rodičov, ktorí chcú, aby sa ich deti učili efektívne, s chuťou a bez stresu – ale zároveň nechcú byť doma policajtmi ani učiteľmi  „na polovičný úväzok“ .

V programe rodičov sprevádzame na ceste k vytvoreniu prostredia , v ktorom sa dieťa učí samo, pretože chce, nie preto, že musí.

Pomáhame im pochopiť, ako funguje motivácia detí, ako viesť rozhovory bez hádok a ako z učenia urobiť spoločný proces, nie boj o osobné záujmy .

NextGenLearn vznikol z presvedčenia, že učenie nie je len vecou školy, ale je to neustály proces .

Deti sa učia celý čas, keď niečo skúmajú, keď sa pýtajú, keď robia chyby. A aby sa mohli učiť efektívne, potrebujú nástroje a metódy fungujúce v dnešnej dobe a nie metódy „tradičné a vekom overené“… ale bohužiaľ pri dnešných deťoch už nefunkčné alebo prinajmenšom neefektívne.

A rodič je v tom ich najdôležitejší sprievodca.

Momentálne program beží v Čechách a pripravujeme jeho spustenie na Slovensku.

Kde ťa môžu naše čitateľky sledovať alebo kontaktovať?

Nájdete ma na LinkedIne, Facebooku a Instagrame, alebo môžete kliknúť na www.svatava.sk, kde sa môžete prihlásiť na úvodný mentálny röntgen zdarma, jemný rozhovor, ktorý často prináša prvú úľavu.

Foto: Peter Stas, Lucia Tóthová