Dušičky a myšlienky do neba: o púšťaní, spomínaní a žití naplno

Dušičky nie sú len o tichu cintorínov a spomienkach na tých, ktorí odišli.
Sú aj o nás – o tom, ako sa učíme púšťať, ako sa pozeráme späť bez toho, aby sme tam zostali,
a ako sa znova učíme žiť naplno.
Pretože niekedy práve strata pripomenie, aký vzácny je život, ktorý ešte stále máme.

Každý rok sa okolo Dušičiek zastavíme. Na chvíľu spomalíme tempo, ktoré inak diktuje svet, a v tichu cintorínov či v hĺbke vlastného srdca spomíname.
Na tých, ktorí tu boli – a nie sú.
Na tie rozhovory, ktoré nestihli odznieť.
Na objatia, ktoré sme si nechali „na nabudúce“.

Lenže čas nám pripomína, že nabudúce niekedy nepríde.

Žijeme… alebo len prežívame?

Dušičky nám často zrkadlia otázku, ktorú počas roka nechceme počuť:
„Žijem naozaj, alebo len prechádzam dňami?“

Život nie je o dokonalosti, o plánoch, ktoré vyšli, ani o ľuďoch, ktorí zostali.
Je o prítomnosti – o tom, čo cítime práve teraz.
Nie o minulosti, ktorá sa už nevráti, a nie o budúcnosti, ktorú ešte nepoznáme.

Pustiť neznamená zabudnúť

Pustiť niekoho, kto nás opustil, neznamená, že naňho zabúdame.
Znamená to, že prijímame.
Že dovolíme životu ísť ďalej.
Že v srdci nechávame miesto pre pokoj namiesto bolesti.

Niektoré duše nás učia láske, iné strate – no každá z nich nás formuje.
A možno práve v tom je zmysel:
že všetko, čo stratíme, nás učí viac si vážiť to, čo ešte máme.

Myšlienky do neba

Dnes možno zapálime sviečku, položíme kvietok, pošleme myšlienku do neba.
Nie preto, že by sme sa nechceli pohnúť ďalej,
ale preto, že vďaka nim sme tým, kým sme dnes.

CITÁTY NA ZÁVER

„Niektorí ľudia odídu, no ich láska zostane v našom dychu.“

„Minulosť je kapitola, ktorú si môžeš prečítať, ale nemusíš v nej bývať.“

„Nech sa ticho stane modlitbou a svetlo sviečky odpoveďou.“

„Pustiť bolesť neznamená vzdať sa, ale dať srdcu šancu znova cítiť.“

🕯️ Možno Dušičky nie sú len o smrti. Možno sú o pripomienke života – toho, ktorý ešte stále môžeme žiť naplno.