Muži, ženy a starý dobrý cirkus menom spoločnosť

Muži, ženy a cirkus, ktorý voláme spoločnosť. Vzťahy medzi mužmi a ženami sú fascinujúce. Nie preto, že by boli komplikované, to je len obľúbená výhovorka, ale preto, že sa už desaťročia tvárime, že sme sa niekam posunuli, zatiaľ čo stále hráme tú istú hru. Len v lepšom svetle, s lepším make-upom a výrazne kvalitnejším PR.

Muž vojde do miestnosti a hodnotí

Ticho, nahlas, vedome, podvedome, to je jedno. Vždy existuje ten rýchly sken. Šaty, vlasy, postava, energia. Niečo medzi estetickým posudkom a vnútorným algoritmom, ktorý sa nikdy oficiálne nepriznal, ale všetci vieme, že existuje. Žena vojde do miestnosti a robí presne to isté, len to nazýva „vnímaním energie“ alebo „intuitívnym čítaním ľudí“, aby to znelo menej primitívne.

A potom sa začína tanec.

Muž sa snaží pôsobiť nenútene, ale zároveň dostatočne dominantne, aby nevyzeral ako dekorácia. Žena sa snaží pôsobiť prirodzene, ale zároveň dostatočne upravene, aby nevyzerala, že to vzdala. Obaja predstierajú, že im na tom nezáleží, zatiaľ čo venujú presne tomu maximálnu pozornosť.

Spoločnosť tomu hovorí chémia. V realite je to casting.

A teraz si predstav, že tento jemný, absurdný mechanizmus presunieš na pódium. Pod reflektory. Medzi mikrofóny. Tam, kde by sa mali oceňovať výkony, nápady, práca. A zrazu sa z toho stane niečo úplne iné.

Žena už nie je autorka, speváčka, vedkyňa alebo športovkyňa. Je „tá s tou medzerou medzi zubami“. „Tá s tým výstrihom a širokými bokmi“. „Tá, čo to prehnala s mejkapom“. Muž už nie je odborník ani laureát. Je ten, kto má priestor komentovať. Vtipkovať. Hodnotiť. Niekedy jemne, niekedy úplne bez filtra, ale vždy s pocitom, že je to v poriadku, lebo veď „trochu humoru ešte nikoho nezabilo“.

Zabil. Len pomaly.

Nie fyzicky, samozrejme. Ale presne týmto spôsobom sa roky zabíja význam. Hodnota. Kontext. Žena stojí na pódiu s výsledkami, ktoré ju tam dostali, a napriek tomu sa diskusia zvrhne na to, ako vyzerá. Ako pôsobí. Či je „sympatická“. Čo je mimochodom fascinujúce slovo, znamená všetko a nič zároveň.

A muži? Tí si zvykli, že môžu. Že môžu komentovať, lebo to tak vždy bolo. Že môžu hodnotiť, lebo sa to od nich očakáva. Že môžu balansovať na hrane nevkusu a ešte to nazvať šarmom.

Samozrejme, nie všetci. Ale dosť na to, aby to bolo systémové.

A ženy? Tie si zvykli reagovať. Niekedy s humorom, niekedy s tichým súhlasom, niekedy s mierne zdvihnutým obočím, ktoré hovorí viac než tisíc statusov. Naučili sa fungovať v priestore, kde ich výkon nikdy nie je jediným kritériom. Kde vždy existuje aj tá druhá rovina, vizuálna, hodnotiaca, často úplne irelevantná. Ale nájdu sa aj také, ktoré komentujú rovnako precízne, ako to robia muži. A potom si píšu statusy, ktoré pekne znejú, niečo ako, ženy podporujú ženy.

Najzábavnejšie na tom celom je, že sa stále tvárime, že ide o pokrok.

Máme diskusie o rovnosti, panelové debaty, hashtagy, kampane. A potom príde večer, gala, rozhovor, komentár a sme späť. V bode, kde muž hodnotí a žena je hodnotená. Len tentoraz to robíme sofistikovanejšie. S lepšou slovnou zásobou. S úsmevom, ktorý má zakryť, že to nie je vtipné, len dobre zabalené.

A divák? Ten sedí doma, sleduje to celé a cíti niečo zvláštne. Cíti taký tichý diskomfort, ktorý nevie presne pomenovať. Niečo medzi „toto je trápne“ a „prečo je toto stále normálne“.

Ale nevypne to. Nikto to nevypne.

Lebo toto nie je problém jedného večera, jednej poznámky alebo jedného človeka. Toto je kultúrny reflex. Niečo, čo sa deje tak dlho, že to začalo pôsobiť prirodzene. Ako kulisa, ako súčasť hry, ktorú všetci poznáme, ale nikto ju oficiálne neprizná.

A tak pokračujeme.

Muži budú ďalej komentovať, ženy budú ďalej balansovať medzi tým, čo chcú byť a tým, čo sa od nich očakáva, a spoločnosť bude ďalej predstierať, že sa pozerá na niečo hodnotné.

V skutočnosti sa pozerá na dobre zrežírovaný cirkus. S peknými kostýmami. A veľmi starým scenárom.