🎧 Neviditeľné #4 – očkovať či neočkovať svoje deti?

Očkovať či neočkovať deti? Téma, ktorá rozdeľuje rodičov viac než kedykoľvek predtým. Osobná výpoveď mamy dvoch detí o pochybnostiach, strachu, kolektívnej imunite aj o tom, prečo sa napokon rozhodla deti zaočkovať. Vypočuj, alebo si prečítaj, novú story zo série príbehov „Neviditeľné“.

Predstavte si, že, že je leto roku 1952. Vonku je poriadna horúčava, ale ihriská sú prázdne. ehm Kiná sú zatvorené, kúpaliská vypustené,. Rodičia v mestách ako New York, Chicago, ale aj u nás v Európe, nepúšťajú deti von.. Každé večerné zakašľanie alebo bolesť hlavy vyvoláva u matiek čistú hrôzu. že Prečo? … Pretože vtedy neexistoval internet, aby ste si vygooglili diagnózu. Existovalo len jedno slovo, ktoré znelo ako rozsudok: Obrna. V tom roku 1952 ochrnulo len v štátoch 21 tisíc detí.. Tisíce zomreli. ehm Ale bol tu ešte jeden obraz, ktorý strašil svet – sály plné kovových valcov. Hovorilo sa im ‚železné pľúca‘. Dieťa v nich ležalo uväznené, trčala mu len hlava a Stroj za neho dýchal pomocou podtlaku… Celé mesiace. Niekedy roky… vieš si to vôbec predstaviť??? Lebo ja nie…

Jedným z nich bol aj Paul Alexander. Mal len 6 rokov, keď ochrnul od krku dole. ehm no a lekári mu nedávali šancu. Paul prežil v tom železnom valci neuveriteľných 70 rokov. celý život chápeš? Stal sa právnikom, napísal knihu… ale… zvyšok života videl svet len cez zrkadlo namontované nad jeho hlavou… akožee To bol reálny život pred vakcínou. Žiadna štatistika, ale zničené detstvo. no a potom prišiel rok 1955.

Jonas Salk vyvinul vakcínu. Keď v rádiu oznámili, že ‚funguje a je bezpečná‘, ľudia vybehli do ulíc a objímali sa. V kostoloch zvonili zvony. Nikto sa vtedy nepýtal na zloženie, nikto neriešil na modrom koníkovi dilemu, či dať svoje decko touto vakcínou zaočkovať…. proste ľudia na ňu stáli v kilometrových radoch. Prečo? Lebo videli tie železné pľúca na vlastné oči.

… Čísla nepustia: Na Slovensku sme pred očkovaním mali stovky prípadov obrny ročne. Od roku 1960, vďaka plošnému očkovaniu, u nás neochrnulo ani jedno jediné dieťa. Nula. Vymazali sme chorobu z mapy našej krajiny.“
„Dneska Máme luxus, o ktorom rodičia v 50. rokoch ani nesnívali – na obrnu sme takmer zabudli. A, ja si myslím, že….že práve tu vzniká tá pasca. Keď nevidíme chorobu, vidíme len ihlu. Bojíme sa nežiaducich účinkov, o ktorých čítame na internete. akožee Je to prirodzené, hej, sme rodičia a chceme pre deti bezpečie.

Ale vírusy nikam neodišli. Číhajú v odpadových vodách, cestujú v lietadlách z krajín, kde očkovanie neni tak dostupné. ehm Otázka teda neznie, či je vakcína dokonalá. Otázka znie: Sme pripravení vrátiť sa do sveta, kde sú ihriská v lete prázdne a ehm nemocnice plné prístrojov, ktoré dýchajú za naše deti? Pretože kolektívna imunita neni len dajaký pojem z učebnice. Je to ten neviditeľný štít, ktorý držíme nad tými najzraniteľnejšími spoločne.

no a toto mi nikto nepovedal o očkovaní detí… že najťažšie na tom nie je rozhodnutie, či dať svoje dieťa zaočkovať alebo nie… ale žiť s tým rozhodnutím a neustále sa spytovať, či si urobila dobre, pretože dneska z každej strany ehm počúvaš rôzne názory, múdre rady, ejáj vygenerované poučky horšie než z wikipedie…

Ale takto… ja mám dve deti, hej. A obe som dala zaočkovať. Prečo?

…noo nie, nebolo to také, že jasné, idem a hotovo, vôbec, čosi…

Jaa som bola presne ten typ… čo si večer otvorí mobil a ide čítať diskusie, vieš… a o jednej ráno má väčší bordel v hlave než predtým…Lebo tam máš všetko.

Lekárov. Štúdie. A potom príbehy… ktoré ťa úplne rozložia, ale vieš, no, niektoré treba brať ako sci-fi. A ja som si fakt hovorila:
„Dobre… a čo ak práve moje dieťa bude to jedno a ja neviem, spomalí sa mu vývin?“ Vieš… to jedno, čo bude mať nejakú blbú reakciu.

A ja nechcem robiť, že to neexistuje. Lebo existuje. Sú nežiaduce účinky, niekedy aj vážne…. okej

A toto bol presne ten moment, kde som sa zasekla….Ale potom… ehm… mi došlo niečo iné. Že ja sa bojím jednej strany… ale druhú úplne ignorujem, chápeš? A začala som sa pýtať: A čo ak nezaočkujem? A zrazu… ahá, okej, načítaj si, trebárs, o meningitíde, lebo ako… ja som mala dosť.. O tom sa tak nehovorí… teda odhliadnuc ak to práve nerieši nejaká influ, hej. to potom je aj výpadok vakcín, lebo médiá z toho spravia virál…, že??? ale inak, nikto nič….

…Vieš… ale takto, ono, my máme pocit, že tie choroby tu nie sú…

Že detská obrna, osýpky a podobne… že to je minulosť. Ale, ehm… to neni náhoda, že ich akože nevidíme, hej. To je kolektívna imunita. A ja som si to musela normálne vysvetliť sama pre seba… že moje deti nežijú vo vákuu. Že sú medzi inými deckami. V škôlke, na ihrisku, v čakárni…

A že to, že sú ostatné deti chránené… vlastne chráni aj tie moje.

…A vieš, čo mi ešte napadlo… ehm… taká vec, čo mi dlho nedávala pokoj…

Že… tieto dnešné mamy, ktoré sa rozhodnú neočkovať… ony samé očkované sú, nie? Ako deti ich dali zaočkovať ich rodičia. Väčšina z nás áno….A práve preto sme nezažili tie choroby tak, ako sa kedysi zažívali….

Tak si hovorím: hmm… nie je aj toto trochu dôvod, prečo máme pocit, že…že sa vlastne nič nedeje? Že je to bezpečné neriešiť?

A potom mi napadne druhá vec…že, ja neviem, že čo bude o 10, 20 rokov?

Keď tieto deti vyrastú… budú mať svoje deti… a nebudú očkované, ehm… nevrátia sa nám tie choroby späť? ….Také tie, vieš, o ktorých sme ani nepočuli… lebo jednoducho zmizli z bežného života? …Ja neviem… ale je to taká myšlienka, čo mi vždy zostane v hlave….A ešte jedna vec… čo sa podľa mňa málo spomína…

otcovia.

Lebo… ehm… šak to neni len rozhodnutie mamy. Je to aj jeho dieťa, nie?? A ja som fakt rada, že my s mužom sme sa na tomto zhodli. Aj keď… napríklad… ja nie som očkovaná na covid a on áno. A vidíš… aj tak sme si vedeli sadnúť a normálne sa porozprávať o deťoch.

…lebo šak, záleží nám na tom rovnako.
Lebo toto neni o tom, kto má pravdu… hej…ale o tom, že…že nesieš zodpovednosť za niekoho iného. A že tie vakcíny tu… ehm… nie sú len tak… pre srandu králikov…

no ale vieš, čo ma na tom celom najviac vyrušuje?

Ten tón.

Ten spôsob, akým sa o tom rozpráva. Že…že niektoré ženy, ktoré nechcú dať očkovať svoje dieťa… to strašne pušujú vieš… Ako keby… ehm… potrebovali presvedčiť celý svet, že ony majú pravdu. A akožee mne to občas príde ako… neviem…ako keď je niekto vegan a musí ti to povedať pri každej jednej príležitosti, vieš čo myslím,? Nie preto, že si sa pýtala… ale proste preto, že chce. A ešte ti dá pocítiť, že ty robíš dačo zle.

A ja si hovorím… prečo?

Prečo máme potrebu byť iné, „viac“, „lepšie“…a ešte to aj takto tlačiť na ostatných? A potom influencerky…To je kapitola sama o sebe. Keď nejaká verejne zahlási „Ja svoje deti očkovať nedám…tak okej, je to jej rozhodnutie. Ale, ehm… sledujú ju tisíce žien. fakt daktoré majú obrovské komunity. A nie každá followerka si to vie preložiť. Nie každá si pôjde overiť informácie, chápeš?? A zrazu sa z osobného rozhodnutia stáva niečo, čo ehm ovplyvňuje ďalších.

A to mi nepríde okej…

Ja som si tým prešla tak, že som si sadla… a fakt som si preštudovala obe strany. všetko.

Aj to, že očkovanie má riziká.

A že ich má aj neočkovanie.

…no a rozhodla som sa s tým vedomím. Nie zo strachu. Ale z toho, čo mi dávalo zmysel…A vieš čo… na konci dňa…

Ja fakt chápem každú jednu mamu. Fakt. Lebo každá robí rozhodnutie s tým, že chce pre svojho drobca to najlepšie. šak jasné. Len… ehm… každá minca má dve strany. A možno by sme sa mali viac rozprávať a menej tlačiť.

Lebo dnes mám pocit, že si ľudia často mýlia slobodu slova… s takou pasívnou agresivitou, vieš? Že „ja ti len hovorím svoj názor“…ale v skutočnosti ti dávam pocítiť, že ten tvoj neni správny..

A vieš čo mi na tom celom príde najdôležitejšie?

Že dnes máme strašne veľa názorov…ale málo ochoty počúvať…

Každý si ide svoje….

A sloboda slova sa občas mení na to, že len hlasnejšie kričíme ten svoj názor. no neni to tak?? Ale… ehm… zdravie detí neni súťaž o to, kto má pravdu, podla mňa to je zodpovednosť.

A ja som sa rozhodla tak, jak som sa rozhodla…nie preto, že by som mala všetky odpovede. Nemám. Ale preto, že, že… som si to prešla z oboch strán a dávalo mi to takto väčší zmysel.

A hej… viem, že sú aj prípady, kde deti mali vážne reakcie. To sa nedá ignorovať.

Ale rovnako sa nedá ignorovať ani to, že ehm niektoré choroby sa začínajú vracať, keď zaočkovanosť klesá.

A to už nie je nejaký pocit alebo názor… to sa reálne deje, hej.

…takžee, Ak nad tým práve rozmýšľaš… skús sa na to pozrieť z oboch strán. Nie len z tej, ktorá kričí hlasnejšie…
A možno si napíš do google meno Paul Alexander, jeho tvár Slúži ako pripomienka toho, čo všetko museli jednotlivci obetovať kvôli ochoreniam, ktorým sa dnes dá predísť jedným vpichom… a týmto…týmto by som to asi uzavrela… bááj.