Život v paneláku
Bolo sedem hodín večer, keď v treťom vchode na panelákovom sídlisku padla prvá facka. Nebola to skutočná facka, nikto nikomu neublížil na tele. Bol to len ten známy, tupý úder dverami, po ktorom v chodbách ostáva visieť zápach lacného prachu, vyprážaného tuku a tichého, nahromadeného hnevu.
Starý Kovács stál na medziposchodí, opretý o chladné zábradlie, z ktorého sa odlupovala sivá farba. Z úst mu stúpal tenký dym z najlacnejšej cigarety. Pozeral dolu do šachty. Videl tam len tmu a počul to, čo každý deň.
Za dverami na druhom poschodí plakalo dieťa. O poschodie vyššie revala televízia, z ktorej nejaký politik s vymletým úsmevom sľuboval národu lepšie zajtrajšky. A na prízemí pani Molnárová, tá chorobne čistotná stera, už tretíkrát v ten deň drhla chlórom dlažbu pred výťahom. Drhla ju tak zúrivo, až jej na prstoch praskala koža do krvi.
Títo ľudia sa navzájom nenávideli. Žili nasekaní na sebe v betónových klietkach, oddelení len tenkými priečkami, cez ktoré bolo počuť každé spláchnutie toalety, každý vzdych aj každú hádku o peniaze.
A predsa sa každé ráno zišli pri kontajneroch.
Kovács tam stál v obnosenej bunde, Molnárová s handrou v ruke a mladý Šimeka, ktorému pred týždňom exekútor zobral auto. Stáli v ranného hlmlistom svitu, šliapali po rozmočených kartónoch a usmievali sa na seba.
„Dobré ráno, suseda. Ako zdravíčko?“ „Ale, veď viete, koleno neposlúcha, ale treba dožiť.“ „Susedia si majú pomáhať. Sme tu ako jedna rodina.“
Hnijúca pretvárka. Špinavý morálny kompromis, ktorý si títo červy v betónovom mravenisku vymysleli, aby nemuseli skapať od hrôzy z vlastnej prázdnoty.
Rodina. Aká rodina? Kovács vedel, že keby Molnárová zajtra skapala vo svojej garzónke, mladý Šimeka by jej z botníka ukradol aj staré kožené čižmy, len aby mal na tabak. A Molnárová by zatiaľ s úsmevom udala Kovácsa na mestskú políciu, že jeho pes raz zamočil krík pred vchodom.
Všetci to vedeli. Každý jeden z nich poznal zápach hniloče pod koberecom toho druhého. Vedeli, kto pije, komu chodia modré obálky s červeným pruhom, aj komu dcéra utiekla do hlavného mesta a už sa nevrátila.
Ale večer sa opäť stretli na schodoch. Zdvihli klobúk. Prehodili vetu o počasí. Zasmiali sa na hlúpom vtipe.
Hrali túto biednu komédiu, lebo pravda bola príliš ťažká. Pravda bola taká, že sú len opustené, vyčerpané existencie, natlačené v lacnom betóne, ktoré neopája žiadna láska ani susedská spolupatričnosť. Spájala ich len rovnaká bieda a strach z toho, že ak raz prestanú predstierať ľudskosť, ostanú v tej tme úplne sami.
Kovács zašliapol pätku cigarety do špiny na schode. Oprášil si kabát, vyhladil si starecké fúzy a vykročil k svojim dverám. Otvoril ich, pozrel sa do tmavej chodby svojho bytu a potichu povedal do prázdna:
„Dobrý večer.“
Nikto mu neodpovedal. Ale zajtra ráno bude s jedným sáčkom od rožkov pri kontajneroch stáť znova.
