Neviditeľné #2: Som žena, mám 35 a nechcem deti

Čau, drahá, dnes je to taká téma, ktorá na prvý pohľad možno ani neznie ako problém…

Lebo…vieš, rozhodnúť sa nemať deti je predsa normálna vec, nie? Lenže… keď si žena a máš tridsaťpäť, zistíš, že to až také „normálne“ pre okolie nie je. Zrazu má každý potrebu sa pýtať, komentovať, vysvetľovať ti, čo by si mala… a prečo by si mala. A niekedy… ani nepočúvajú, čo naozaj chceš ty.

A toto je presne jeden z tých príbehov, príbeh o tom, aké to je, keď tvoje rozhodnutie nezapadá do predstáv ostatných.

Hmm, tak si to skús vypočuť… možno sa v tom niekde nájdeš. A ak nie, možno ti to aspoň pomôže lepšie pochopiť rozhodnutia a pocity iných. Prijať ich, rešpektovať bez potreby komentovať ich. Toto je nová story zo série neviditeľné:

Tento text bol nahovorený umelou inteligenciou z dôvodu ochrany súkromia dotknutých osôb v príbehu.

Mám 35 a nechcem deti

„Vieš čo… ja som si to vlastne dlho ani nepriznala nahlas… ale… ehm… mám tridsaťpäť a nechcem deti.

A vždy keď to poviem, alebo aj nepoviem, ale len… existujem… tak sa nájde niekto, kto sa opýta: „A kedy svadba? A kedy deti?“ chápeš, že akožee a čo ťa do toho? pritom furt sa budú pýtať…

lebo šak keď má niekto jedno dieťa, tak hneď zadrú: „A druhé kedy?“
A ty len stojíš a… ehm… nevieš, čo máš vlastne povedať.“

Prečo si ľudia robia deti?

A vlastne… často premýšľam nad tým, prečo si ľudia robia deti. Niekedy mi príde, že to je aj o tom, že si myslia: „No, budem mať niekoho, kto sa o mňa postará, keď budem stará.“ Hmm… a ja si hovorím: „vážne?

Deti nie sú naši dlžníci, ktorí nám majú niečo vrátiť. Nikoho nemôžem nútiť, aby sa o mňa staral na starobu len preto, že sa mi narodil a ja som ho vychovala.“ Moje dieťa sa narodí, hoci sa na svet nepýtalo, a… vlastne, ono má voči mne alebo nám ako rodičom nejaký záväzok? Hmm… nie, to nie je dôvod. A proste, nechcem byť súčasťou niečoho, kde sa očakáva „opätovanie, že som sa o teba starala“…chápeš ako to myslím?

A vieš, teraz… ehm, táto doba, hmm, vojna, krízy, pandémia… proste… nič z toho neprispieva k nalade rozhodnúť sa mať deti. Fakt nie. Človek premýšľa: „Ako im zabezpečím bezpečnú a lepšiu budúcnosť?“ A potom… ehm… financie. Hm, proste… vieš, budeš mať dajme tomu 3 či 4 deti a každý mesiac sa točíš od výplaty k výplate alebo čakať na príspevky od štátu…

a čo budúcnosť? Ehm, čo ak ochorejú, budú potrebovať nákladnú liečbu? Čo ak jeden rodič stratí prácu a musí sa improvizovať? čo ak matka ostane s deťmi sama? Budú sa potom robiť zbierky, ja neviem, cez Donio, len aby bolo z čoho zaplatiť nájom? Hmm… proste… to nie je život, ktorý chcem plánovať. „Hmm… teda, vieš, niekedy mám pocit, že úplne bežné veci sa u mňa stali takým malým revolučným činom.

Proste, že… že som žena, mám 35 a nechcem deti. A, ehm, to asi znie zvláštne, alee… vlastne každý sa na to musí pýtať, ja nechápem prečo, ale každý sa cíti oprávnený komentovať, že by som predsa mala… alebo, že možno ešte nie, že raz to budem ľutovať…akoo… vieš, ten tlak, že spoločnosť si to myslí, je obrovský.

Tlak spoločnosti

Ehm… a ono to začína už, keď ti niekto povie: „Už je najvyšší čas mať deti“ Hmm… a ty len tak stojíš, a vlastne nevieš, ako máš okomentovať „svoje biologické hodiny hej….Lebo… vieš, očakáva sa, že ty sa musíš tešiť na to, že raz budeš matka. A ja sa neteším. A nechcem sa tešiť. A to je… proste… pre niekoho nepochopiteľné.

A vlastne… nie každý má vhodného partnera na to, aby bol rodič. A nie každý vzťah je bezpečný alebo stabilný… ehm, a aj keď máš partnera, to neznamená, že v istom veku musíš byť pripravená alebo musíš… proste, ja neviem, spoločnosť očakáva nejaký šablónový scenár a niekedy úplne ignoruje realitu života jednotlivca.

Nekonečné otázky, kedy budem mať deti

Ehm… ja som sa s tým stretávala všade. Teda, ešte stále sa stretávam. V robote, na rodinných oslavách, v kaviarni, keď sa o tom začne hovoriť s kamoškami, ktoré majú deti… akožee, ono to fakt nie je príjemné neustále počúvať. ja neviem, je to ako… ako by ťa každý komentár posúva kúsok k tomu, že sa máš obhajovať, vieš, že musíš vysvetľovať druhým svoje dôvody a pocity… a ja nechcem. Vlastne…čo koho do toho? Veď ani ja im nenútim moje vlastné názory o tom, ako by mali alebo nemali žiť svoj život. Niekedy ma to až vytáča..

A ešte keď sa vrátim k tým peniazom… proste nikdy som nemusela robiť kompromisy na svoje životné plány, aby som zapadla do spoločenských očakávaní. a nemienim to meniť. bodka.

A vieš čo?… sranda je, že ja si ani nemyslím, že je to zlé. Ja som si tým istá. Ale… ehm, niekedy sa cítim smutná, lebo… lebo ľudia očakávajú, že budeš „nejaká“. A ty sa len snažíš žiť svoj život a neublížiť nikomu… A potom ti to stále dávajú najavo, že si iná, že musíš byť „pre niekoho zodpovedná“.

Ehm… a tak som sa naučila odkladať tieto otázky do úzadia. Niekedy sa len usmejem, alebo zmením tému, a vlastne… cítim úľavu, že nemusím argumentovať. Aj keď… často sa stane, že to počuješ aj od úplne cudzích ľudí. A ja si len neustále hovorím: hmm, toto je môj život a nikoho iného.

Prečo nechceš deti? Deti sú šťastie

Hmm… a niektorí ešte zvyknú tresnúť také čosi: „Ale deti ti prinesú šťastie.“ Ale ja už som happy teraz. Proste, kariéra, cestovanie, nové miesta, noví ľudia a zážitky… to všetko sú veci, ktoré som si vybrala sama, a to je… hmm… taký druh radosti, ktorú by som nechcela vymeniť za nič. A… ehm, niekedy je to dokonca viac naplňujúce, než si mnohí myslia. akožee, ja nepochybujem, že láska k dieťaťu je najviac, že je to krásne a tak, len ja to tak nemám.

Ehm… a potom sú tie malé okamihy, ktoré mi pripomínajú slobodu. Cestovanie, ktoré si môžem naplánovať bez kompromisov, nové projekty v práci, ktoré môžem prijať, keď chcem, bez obáv, že budem musieť niečo odložiť. Vlastne… ehm, sloboda rozhodovať o vlastnom čase, o tom, kde budem žiť, čo sa naučím, kto budem… je pre mňa obrovská hodnota.

Hmm… a vlastne, tieto malé veci mi pomáhajú uvedomiť si, že môj život je môj. A nie je menej hodnotný, aj keď sa spoločnosť stále pýta: „A kto sa o teba postará, keď budeš stará?“ Hmm… a ja si len hovorím: ja sa postarám o seba. Proste, ehm, plánujem, šetrím, budujem vzťahy s ľuďmi, ktorí ma podporujú. To je… vlastne kľúč.

A teda… tie rozhovory s okolitým svetom ma naučili aj niečo iné.

Že musím byť pevná vo svojich rozhodnutiach. Že nemusím vysvetľovať každý krok. A že, hmm… sloboda, ktorú som získala, nie je len o cestovaní alebo práci, ale o tom, že môžem hovoriť „nie“ spoločenským očakávaniam, a byť šťastná s tým, čo mám.“